Luptáka popravili 17. júla 1987 a bol to jeden z posledných trestov smrti vykonaných v Československu (posledného Slováka, „podbrezovskú beštiu“ Štefana Sviteka, popravili 8. júna 1989). Prípad škrtiča Luptáka je nesporne jedným z najznámejších prípadov slovenskej kriminalistiky. Smutné a tragické udalosti okolo banskobystrického škrtiča po rokoch znova ožili v knihe Osudové stretnutia. Jej autorom je vyšetrovateľ tohto prípadu, dôstojník ministerstva vnútra Emil Osif. Knihu začal písať noc predtým, ako vraha odviedli na popravu. On sám sa po-pravy nezúčastnil. S niekoľkonásobným vrahom však doslova prežil rok svojho života.
Knihu ste nazvali Osudové stretnutia. Bolo stretnutie s Luptákom pre vás osudové?
- Natíska sa otázka, či niečo ako osud existuje. Ak nie, čím sa dá vysvetliť, že sa stretnú dvaja ľudia, ktorí sa nikdy predtým nevideli, nepoznajú sa, nikdy si nič zlé neurobili a jeden z nich napriek tomu zomrie. A zomrie v tej chvíli. Je to osud? Luptáka som poznal z detstva. Pamätám si ho ako chlapca, bol odo mňa starší o dva roky a býval na zábave v Medenom hámri. Uvidel som ho, ako tam sedel na prahu domu, mal vtedy asi dvanásť rokov a fajčil. Pri otcovi. Pomyslel som si, že keby som si ja doma zapálil cigaretu, schytal by som takú bitku, že by som si ju navždy zapamätal. Vlastne to stretnutie mňa a jeho po tých rokoch bolo pre neho osudné, lebo dostal trest smrti.
Bol tento prípad vo vašej kriminalistickej praxi výnimočný?
- Svojím spôsobom áno, vo viacerých ohľadoch. Bol to jeden z prípadov, na ktorom pracoval veľký tím kriminalistov z celého kraja. Skupina mala osemdesiat členov, ja som mal deväť vyšetrovateľov. Pracovalo sa vo dne, v noci. Výnimočný bol aj v tom, že odkedy sme našli prvú obeť, on síce stihol zabiť ďalšie dievča, ale do mesiaca sme vraha chytili a tím bol asi po troch mesiacoch rozpustený. Celkom bolo vypočutých okolo šesťsto svedkov a preverených asi tisíc ľudí. Spisový materiál mal asi dvanásťtisíc strán. Boli to stovky hodín výsluchu, veď ja som s tým vrahom strávil rok života! Vedel som pomaly aj to, čo sa mu sníva. Keď ma nevidel, keď ho viezli napríklad na psychiatriu, tak sa spytoval, kde je Emil.
Čo si myslíte o treste smrti?
- Je to otázka názoru. Budem hovoriť za seba. Myslím si, že zrušenie trestu smrti bolo veľmi nešťastným rozhodnutím. Svojím spôsobom ho chápem ako veľký prejav neúcty voči všetkým obetiam. Či už sú to obete vraždy alebo terorizmu. Z obetí sa stali akísi podradní, druhotriedni občania, ich život akoby nemal pre spoločnosť cenu. Život vraha má väčšiu cenu ako životy jeho obetí. Trest smrti bol zrušený de jure, teda nesmú ho vykonávať štátne moci, ale môžu ho vykonávať vrahovia na svojich obetiach. A my sa tvárime, ako keby to tu neexistovalo. Právo by malo byť určitým synonymom spravodlivosti, toho, že moja sloboda a moje práva končia tam, kde začína sloboda a začínajú práva iného človeka.
Boli ste spokojný s rozsudkom smrti pre obžalovaného a usvedčeného vraha Luptáka?
- Znie to hrozne, keď niekto niekomu želá smrť. Skutočne to nie je celkom v poriadku. Ale bolo by v poriadku, aby vrah, ktorý má na svedomí niekoľko ľudských životov, mal väčšie právo na život, ako jeho obete? Nie, to by nebolo normálne. Rozsudok teda pokladám za spravodlivý.
ANNA GUDZOVÁ
