Asi najstaršou veštkyňou bola Sibyla. História ich pozná niekoľko. Navyše, sibyla bola podľa starovekých Grékov vo všeobecnosti veštkyňa.
Spočiatku sa spomína iba jedna veštkyňa tohto mena (Platón, Herakleitos z Efezu), neskôr viacero (Aristoteles) a Varro uvádza už desať, resp. 30 sibýl. V rímskej epoche bolo známych dvanásť sibýl. Pôvodná Sibyla žila asi v Oriente, často sa dáva do súvislosti so sumerskou bohyňou Kubaba. Podľa Eustatia bola pôvodná Sibyla dcérou kráľa Dardana a nymfy Nésy, podľa Plutarcha pôsobila prvá Sibyla v Delfách, volala sa Libyssa a bola dcérou Dia a najády - vodnej víly Lamie.
Vzhľadom na to, že sibyly boli schopné zjavovať budúcnosť, poznávať prírodné zákony a predpovedať výsledky dôležitých rozhodnutí, kňazi ich výroky zapisovali. Tak vznikli, tzv. sibylské knihy, ktoré boli veľmi starostlivo uchovávané a strážené. V Ríme boli sibylské knihy v správe zvláštneho kolégia kňazov a iba senát bol oprávnený dať súhlas do nich nazrieť a aj to len v krajnej núdzi, počas vojny alebo keď politici museli prijať nejaké dôležité štátne rozhodnutie.
Čo sa skrývalo v prorockých knihách? Pravdepodobne to bol súbor pohanských, gréckych, židovských názorov vydávaných za slová, prezrádzajúce vôľu bohov, ktoré využívali pohania, neskôr židia a stúpenci raného kresťanstva na šírenie náboženských predstáv. Boli to mravoučné verše plné pýtických, čiže dvojznačných, výrokov, a vízií budúcnosti.
Pôvod sibylských kníh, ktoré boli starostlivo opatrované v Ríme, sa najčastejšie spája so Sibylou Kumskou z južnej Itálie. Táto Sibyla prišla ako stará žena do Ríma za kráľom Tarquiniom a ponúkala mu za tristo zlatých filippeioi (v tom čase obrovská suma) deväť kníh vešteckých výrokov napísaných gréckym hexametrom. Tarquinius ich odmietol kúpiť. Sibyla teda tri knihy spálila a za zvyšných šesť žiadala tú istú cenu. Tarquinius odmietol aj tentoraz. Sibyla spálila ďalšie tri knihy a zvyšné tri kráľ nakoniec predsa len kúpil, ale, pochopiteľne, za pôvodnú sumu.
Tento príbeh mal zrejme dokázať, že prorocké knihy sa do antického Ríma dostali legálne a boli uložené v Jupiterovom chráme v Kapitole. Chrám Jupitera Kapitolského sa takto stal vešteckým centrom celej Rímskej ríše, akýmisi rímskymi Delfami. Rímsky dramatik Plautus (254 - 184 pred n. l.) píše, že ľudia v Jupiterovom chráme spávali kvôli prorockému vnuknutiu.
Pri požiari roku 83 pred n. l. v chráme zhoreli sibylské knihy. Nemožno však pochybovať o existencii aj iných sibylských kníh, ktoré naďalej kolovali medzi ľudom. ⋌JÁN SZABÓ
