Kedy a akými knihami ste vhupli do publikačnej činnosti?
- Od roku 1994 som v mikulášskom archíve a v roku 1997 vyšla prvá monografia o Veternej Porube, neskôr o Liptovskej Štiavnici. Na nich som zisťoval, ako pracovať na monografiách. Potom prišlo druhé obdobie publikačnej činnosti. Začal som spolupracovať s historikom Slávkom Churým, ktorý predvlani zomrel. Spolu sme urobili množstvo kníh a bola to vynikajúca spolupráca. Vďaka nemu knihy boli hutné. Oživil ich písomnosťami z Liptovskej stolice. Takto sme urobili Liptovské Matiašovce, Závažnú Porubu, Podtureň, Liskovú a Liptovský Peter. Bola to ďalšia skupina obecných monografií, v ktorej sme našli moderný spôsob, ako spracovať regionálne dejiny. Dnešný čitateľ chce rýchlo nájsť informácie, tak sme tematicky selektovali časti dejín obce. Osobitne sú najstaršie dejiny, osobitne cirkevný vývoj, vývoj správy obce, školstvo, hospodárske dejiny. Súčasný úzus v písaní monografií je usporiadať dejiny tematicky, čo sa však nedá pri najstarších dejinách. Najväčšia kniha bola o piatich dolnoliptovských obciach: Ľubochňa, Stankovany, Hubová, Švošov a Komjatná. Kniha V stopách dávno odviateho času ukázala, ako sa dokáže päť obcí dohovoriť na projekte. Práca na monografiách je krásna, ale ocení ju len úzky okruh ľudí v regióne.
Išli ste teda k vyšším métam?
- Áno. Som spoluautorom dvoch dielov knihy Lexikón erbov na Slovensku 2, ktorý pojednáva o liptovských rodoch a tretí diel o oravských. Išlo zemianske erby liptovskej a oravskej stolice v rámci reprezentatívnej edície zemianskych erbov Slovenska.
Špecializujete sa na erby?
- Moje koníčky sú heraldika (náuka o erboch) a genealógia (náuka o rodovej postupnosti a rodoch). Vyštudoval som učiteľský smer, aprobácia slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte v Bratislave. Doktorát som robil z pomocných historických vied na tej istej fakulte, katedre archívnictva. Učil som veľmi krátko. Verím, keď som zaklopal na dvere archívu, že to bol osud. Prijali ma. Spočiatku som vôbec nevedel, do čoho idem. V rámci štúdia som sa profiloval na staroveké dejiny, diplomovku som robil z dejín Egypta. V rámci dejín to bola orientácia opačným smerom.
Čo vás priviedlo k písaniu kníh?
- Videl som, koľko veľa je v archíve materiálu na spracovanie. Hoci som vyrástol v Liptove, o mnohých veciach som nevedel. Veľa Liptákov je takých. Všetko je však o sebapoznaní o vnútornom uspokojení. Od mladosti hľadal a nebol som spokojný, kým som sa nedopracoval k poznaniu. Pri práci v archíve ma zaujali zemianske rody. Na druhej strane, veľa ľudí prichádza do archívu a hľadajú korene svojho rodu po meči či praslici. Mnohí prídu rovno za mnou, pretože vedia, že rody sú mojím koníčkom. Naposledy bol pri mne poradca amerických prezidentov Thomas Hexner, ktorého starý otec sa narodil v Liptovskom Mikuláši. T. Hexner už nepozná slovenský jazyk, ale rozprával o holokauste, ako jeho predkovia podnikali, čo všetko dokázali. Napríklad jeden z predkov sa vypracoval na vynikajúceho právnika, jeho starý otec bol šéfom medzinárodného menového fondu v USA a už za prvej Československej republiky bol uznávaný ako jeden z najväčších odborníkov na teóriu kartelov v strednej Európe. Alebo Eduard Penkala. Málokto vie, že získal patent na guľôčkové pero, po ktorom sa volá Pen. E. Penkala sa narodil v Liptove. Je zapísaný v mikulášskej katolíckej matrike, ale hovorí sa, že sa narodil v Ondrašovej. Jeho otec bol zememeračom, robil na železnici a ubytovaný bol v Ondrašovej.
Keď poznáte osudy rôznych ľudí cez rody a erby, neťahá vás to k literárnej tvorbe?
- Mám také ambície, niečo už je v rukopise. Pre jedného priateľa som napísal povesť o kaštieli v Liptovskom Ondreji a o Bielej pani v ňom. Povesť som si vymyslel, zasadil dej do historického rámca, obsadil ju skoro všetko historickými postavami. Pomaly sa rozšírila a ľudia sa s ňou stotožnili. Mne literárna tvorba nie je cudzia, vyštudoval som slovenčinu. Literatúru som mal veľmi rád. Zatiaľ však nemám na literárne písanie čas. Chcem raz napísať dejiny Liptova v kocke. Prerozprávam ich literárno-historickým spôsobom, aby boli čitateľné a ľuďom blízke. Možno do toho dám svoje myšlienky, niečo domyslím, ale nebudem to podávať ako historické fakty.
Máte niečo v rukopise?
- Žiaľ, áno. V rukopise stojí už päť rokov monografia o Kvačanoch. Texty už prestáli, takže pri vydaní ich bude potrebné upraviť. Napríklad Paludza je v rukopise preto, že zanikla a monografiu nemal kto vydať. Sú v nej veci, o ktorých ľudia netušia. V rukopise ostala aj Liptovská Teplá, ktorú som písal s Miroslavom Martinickým. Žiaľ, starosta zatiaľ nenašiel prostriedky na vydanie. Teplá bola kedysi mestečkom, zistili sme o nej veľmi zaujímavé fakty. Ešte nevyšiel ani Martinček. Takže mám „šuflíkové“ veci, ale, myslím si, že príde čas na ich vydanie.
Hľadáte informácie len v slovenských archívoch?
- Aj v rakúskych. U nich je však iný systém ako na Slovensku. My v archívoch viac komunikujeme s ľuďmi, ktorí za nami prídu. Nenecháme ich na „pospas“. V Rakúsku vybavíte všetko, všetko si však musíte zaplatiť. Keď neviete, ako na vec, poradia, ale všetko má svoje medze. Samozrejme, musíte vedieť jazyk. Ja neovládam dokonale nemčinu, ale išiel som tam s doktorkou Petrovitsovou, ktorá perfektne ovláda jazyk. V rakúskom archíve nájdete veľa podkladov k hľadanej téme, ale musíte presne vedieť, čo chcete a kde hľadať. Tamojší pracovníci vám prinesú horu materiálov a papierov a hľadajte si sami. Ďalšou bariérou v rakúskych dokumentoch z 19. storočia je aj to, že sú písané švabachom a nie latinkou, ktorá sa dá dobre čítať. Sú písané kurzívou a my máme málo praktických skúseností s ich čítaním. Ide, doslova, o snorenie v materiáloch.
Takže musíte ísť dokonale pripravený?
- Áno. Hľadal som tam aj svojich predkov. Našiel som brata jedného z predkov, jeho kartu. V našej rodine sa totiž zachovala kronika, ktorú písal dedo. Sú v nej krásne veci, krásne povesti, ktoré sa dobre čítajú. Bol to jeho literárny počin. Kronika zachytáva dej v českom prostredí od konca Veľkej Moravy až po koniec druhej svetovej vojny.
Máte spracovaný svoj rodokmeň?
- Áno, aj po meči, aj po praslici. Po meči ma zaujímali dejiny našej rodiny predkov v Čechách. Po praslici preto, že žijem v Jamníku. V obci, odkiaľ pochádza moja mama. Mamin rod je veľmi starý a maminu vetvu mám uspokojivo spracovanú. Aj nedávno minulé veci, čo som pozháňal po príbuzných, ale otcovu vetvu nemám spracovanú dokonale. Mám len priamu líniu, lebo matriky sú v pražskom archíve. V Prahe tiež, čo si nezaplatíte, vám nedajú.
V slovenských archívoch je tiež všetko spoplatnené?
- Áno, donedávna sme robili, tzv. rešeršnú službu obyvateľom na základe ich požiadaviek a cieľovej sumy, ktorú boli ochotní dať. Vypracovali sme rodostrom. Ale predminulý rok archívy u nás prestali vyhotovovať genealogické rešerše, takže dnes je bádateľ odkázaný na vlastné štúdium alebo súkromné spoločnosti.
Načo je dobré poznať svoje dejiny?
- Dejiny sú učiteľkou života. Fráza, ale verte tomu, že existuje dejinná krivka, ktorá sa opakuje. Jednak sa človek môže poučiť z chýb predkov, ale môže nadviazať aj na ich úspechy. Aj napriek tomu, že človek nemôže za svojich predkov, z ich chýb sa môže poučiť.⋌DAGMARA
