Hlboké korene na to, aby ste pomáhali, sú teda vo vašom detstve.
- Určite snaha pomáhať môže byť geneticky človeku daná, ale veľmi veľa závisí na výchove v rodine. Neviem, koľko mám geneticky dané, ale mňa v rodine, veľmi chudobnej, maminka učila pomáhať. Bola kresťansky založená, učila nás nikomu neublížiť, byť slušnými, každému pomáhať. Do práce chodieval len ocko, maminka bola domáca a my sme boli štyri deti. V detstve som si, napríklad, nevedel predstaviť, že budem mať nové korčule. Vždy som všetko dedil po staršom bratovi, bol som druhý v poradí, ale tešil som sa aj z toho, čo už bolo obnosené. V Stropkove bola bohatá a slušná rodina notára. Bolo úžasné, keď nám doniesli čokoládu, ktorú sme si my nemohli kúpiť. Ako dieťa som nikdy nemal niečo nové. Bol som odmala športovec, chcel som mať puk, hokejku, korčule, ale nikdy som nemal nové. Cítim vnútorne. Myslím si, že keby som toto nezažil, neoslovovalo by ma v súčasnosti darcovstvo.
Odvtedy ako som spolumajiteľom firmy, mám vôľu pomáhať. Robil som to rôznymi formami. Napríklad som kedysi odniesol peniaze na národný výbor a cez nich šla pomoc do rodín, ktoré to potrebovali. Chodil som pred Vianocami s darčekmi za deťmi, ale v súčasnosti pre mňa znamená veľkú pomoc Komunitná nadácia Liptov (KNL), na ktorú sa môžem spoľahnúť a jej dievčatá pomoc zmanažujú. Pre mňa je úžasné – máš peniaze, daj a nadácia sa postará, komu. V nadácii vedia, kde treba pomôcť a zapaľujú ohníčky nadšenia. Pomoc však nie je len o sviatkoch. Sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc stále. Nechcem, aby o mne vedeli, chcem, aby im moja pomoc pomohla. Cez nadáciu sa nestretám s ľuďmi, ale nadácia mi vypracuje návrh, opíše rodiny, aký je v nich problém a ja sa väčšinou, nie vždy, stotožním s ich návrhom.
Ako ste sa s nadáciou stretli?
- Ešte vo Fonde rozvoja Liptova, predchodcu nadácie, som bol členom správnej rady. Keď sa utvorila KNL, začali v nej dievčatá robiť prácu na profesionálnej úrovni. Veľa som študoval o amerických nadáciách, čítal o darcovstve, pomoci iným, išiel som za informáciami z tejto oblasti, a to vo mne rezonovalo.
Po revolúcii nastala sloboda a uvoľnenie. My sme v socializme nevedeli, čo je filantropia, socializmus bol všetkým rovnako a každému podľa jeho možností a potrieb. Ukázalo sa, že systém nedokázal robiť, čo oznamoval. Otočenie po revolúcii urobilo niektorých veľmi chudobných a niektorých veľmi bohatých. Socializmus všetkých zrovnával a o každého sa staral. Prišiel nový systém a jeho dôsledkom sú aj veľmi chudobní. Treba im pomôcť.
Očakávate, že človek, ktorému pomáhate, sa spamätá a naštartuje sa?
- Áno. Myslím si, že sú dve veci. Jedna pomáhať tým, ktorí sú na pomoc odkázaní a nemajú šancu. Ale sú aj takí, ktorých treba podrgnúť, nech sa zobudia. Mám takých ľudí, dokonca sú mi veľmi blízki, sú mojimi priateľmi, ktorým pomáham tak, aby sa naštartovali. Posledné roky som pomáhal veľmi dobrému a múdremu človeku, on mi to vracal otcovským prístupom, obohacoval ma svojou životnou múdrosťou, mal ma za svojho syna, dokonca to dospelo až tam, že bol pre mňa v jednej osobe otec, brat aj kamarát. Podporujem aj rodiny s deťmi alebo si sám vytipujem človeka, ktorému chcem pomôcť. Raz, dvakrát, ale keby som videl, že pomoc človeku nepomáha a nemení ho, nie som ochotný mu viac pomáhať.
Ohlasujú sa vám aj sami ľudia, ktorí potrebujú pomoc?
- Áno, ale niekedy sa ohlásia aj takí, ktorým necítim potrebu pomôcť, lebo viem, že moja pomoc im nepomôže.
Dokážete povedať nie?
- Veľmi ťažko, ale dokážem. Snažím sa povedať nie, ktoré znie ako áno.
Nemáte pocit, že vás niektorí ľudia chcú využiť?
- Teraz už nie. Možno pred šiestimi, siedmimi rokmi mi často chodievali domov zvoniť dievčatá so slovami: „Ja som neďaleko havarovala na aute, pomôžte mi.“ To sa stalo aj päťkrát do roka. Dal som im po dvesto, tristo korún a ony rovno do krčmy. Posledné štyri roky už určite nie. Existuje však pomoc v krízových situáciách, ktoré prinesie život, napríklad vyhorí dom.
Nebojíte sa, že po tejto výpovedi príde za vami veľa ľudí a budú chcieť pomôcť finančne?
- Myslím si, že nie. Je to proces, ktorý treba manažovať, potom ľahko pribúdajú darcovia aj tí, čo potrebujú pomoc. Keby som ja nemal dostatok, nemohol by som pomáhať. Ďakujem Bohu, že mám možnosť dať. Riadim sa úslovím - Najprv musíš chcieť, a potom musíš môcť. Som rád, že ja chcem aj môžem. Viera v dobro mi dáva pocit šťastia a pocit šťastia nevznikne z peňazí, ktoré dostanem, ale z peňazí, ktoré dám. Pre mňa to platí a môžem to povedať až teraz, keď mám. Mám skutočnú radosť, keď môžem dať.
Myslíte, že len vaše detstvo ovplyvnilo vaše dnešné správanie?
- Nie. V človeku musí byť istý stupeň pokory. Platí to na každého. To je jedno, či človek robí s miliardami alebo s miliónmi. Po druhé: hrával som hokej aj futbal. Šport ma učil dvom veciam – byť stále lepším a naučil ma vyhrávať aj prehrávať. To je veľmi dôležité pre manažéra. Prehry ma nepoložili. Keď človek nemá v sebe pokoru, chce mať stále viac a viac. Len on.
Vediete si štatistiku tých, ktorým ste pomohli?
- Absolútne nie. To by ma viedlo k niečomu, čo nechcem robiť. Pomáham, kde treba. O niektorej pomoci vie len moja manželka, o niektorej len deti a o niektorej len ja. Z môjho pohľadu je to takto dobre a správne.
Stalo sa vám niekedy, že odmietol niekto pomoc?
- Zatiaľ nie. Bol by som však veľmi šťastný, keby pribúdalo ľudí, ktorí môžu a chcú pomôcť, pretože budú stále ľudia, ktorí pomoc potrebujú. DAGMARA
