Kľačiansky majetok bol pôvodne súčasťou ľubelského územia. Od začiatku 14. storočia ho vlastnil šľachtic Štefan zvaný Kunč (Kunch). Pred rokom 1339 dal postaviť v Kľačanoch kostol zasvätený svätej Alžbete. Časť územia, ktoré obhospodaroval tunajší farár spolu so svojimi poddanými, sa až do 19. storočia volalo Svätá Alžbeta (Zenthelzebet). Keďže Štefan sa nepodriadil kráľovi, neskôr mu majetky zhabali.
V roku 1341 časť ľubelského majetku susediacu s majetkom Štefana Kunča okolo Bieleho Potoka získali od kráľa Karola Róberta zemania Jakow (zakladateľ rodu Belopotockovcov) a Anda (zakladateľ rodu Andickovcov).
V druhej polovici 18. storočia sa v okolí obce ťažila železná ruda. Tunajší obyvatelia sa živili najmä prácou v baniach a po roku 1918 pracovali hlavne v lesoch a poľnohospodárstve. Počas 2. svetovej vojny pôsobilo v Kľačianskej doline viacero partizánskych jednotiek. Po potlačení povstania sa tu odohrali boje medzi partizánmi a nemeckými jednotkami.
Pôvodný kostol bol rozobratý a v rokoch 1878 - 1879 na jeho mieste postavili nový (na fotografii).
