Neviem, či sa to dá nazvať historickou spravodlivosťou alebo nespravodlivosťou. Pravdou však je, že posledný komunistický prezident spoločného štátu Čechov a Slovákov opäť rozvíril hladinu verejnej mienky.
Poslanci bratislavskej Dúbravky, v ktorej sa Gustáv Husák narodil, rozhodli, že mu odhalia pamätnú tabuľu. S alibistickým textom neutrálne vymenovávajúcim niektoré fakty z jeho politického života. Že bol jedným z hlavných organizátorov Slovenského národného povstania. Že bol predsedom zboru povereníkov (niečo ako predseda slovenskej vlády). A že bol prezidentom.
Ani slovo o februári 1948, okupácii v roku 1968
To, že bol zarytým komunistom na tabuli, ktorú zavesia a odhalia najneskôr 1. mája tohto roku, nenájdeme. Neobjaví sa tam ani zmienka o tom, že vo februári 1948 stál v Bratislave na čele prevratu, ktorý nemilosrdne potlačil slobodu a demokraciu v tejto krajine na dlhé štyri desaťročia. Nedozvieme sa z nej ani ďalšie fakty. Asi nie sú podstatné.
Som z generácie, ktorú prezývajú aj „Husákove deti“. Narodil som sa po tom, ako sa u nás „dočasne“ usídlili okupačné tanky sovietskej armády. Do obdobia nazývaného normalizácia. Do obdobia prezidentovania Gustáva Husáka.
Človeka, ktorý zradil priateľov, krajinu, národ i vlastný jazyk. Človeka, ktorý po vpáde okupantov na naše územie tvrdil, že stojí na strane vtedajšieho prezidenta Ludvíka Svobodu a šéfa rodnej partaje Alexandra Dubčeka. A že pokiaľ padne ten, tak on padne s ním. Tento pamätný výkrik predniesol ešte v ľúbozvučnej slovenčine. Starší si iste spomenú na jeho neskorší „nový jazyk“, ktorý stvoril.
Hrdí rodáci spomínajú(?)
„Husákovština“, ako katastrofálna zmes češtiny a rodnej reči, bola len neškodným prvkom novej doby. Jej poznávacím znamením sa stala ľahostajnosť, pasivita a morálna genocída miliónov ľudí. Reprezentoval ju práve súdruh prezident Gustáv Husák. Hlavný veliteľ ozbrojených síl komunistickej krajiny. Síl, ktoré v marci 1988 rozohnali v Bratislave sviečkovú demonštráciu. Síl, ktoré v januári 1989 mlátili na pražskom Václaváku účastníkov spomienky na Jana Palacha.
Síl, ktoré až do pádu železnej opony strieľali na hraniciach do tých, ktorí už v tejto krajine nevládali žiť. Za pätnásť rokov prezidentovania rodáka z Dúbravky ich zastrelili „len“ šesť. Pretože – ako vyhlásil ešte v roku 1969 – „hranice nie sú korzo“.
Krátka pamäť uctievačov modiel
Iste, koniec šesťdesiatych rokov je z dnešného pohľadu veľmi vzdialený. Je však aj zabudnutý? Zabudnuteľný? Čo november 1989?
Dvadsať rokov je asi dostatočne dlhá doba na to, aby milosrdné zabúdanie pretavila na drzú selekciu historických skutočností, prekrúcanie ich interpretácie a zľahčovanie. Reagovať slovami, že „taká bola doba“ a že „je to náš rodák, prezident, pričinil sa o veľa dobrého, zaslúži si“ je viac ako choré. Rovnako ako uctievači akejkoľvek modly.
Pretože Gustáv Husák si zaslúži, predovšetkým, pozorné štúdium vývoja charakteru, objektívne fakty v učebniciach dejepisu (detskej hlave vysvetlíte ťažko, prečo takej rozporuplnej osobnosti moderných dejín odhaľujú tabuľu – to sa predsa robí iba tým dobrým, nie?) a miesto na smetisku dejín. Tak, ako každý komunistický funkcionár.
