Patologickí hráči alebo gembleri sú ľudia, ktorí opakovane hrajú hazardné hry. Aj napriek nepriaznivým dôsledkom ako sú dlhy, straty dôvery okolia či nemenej často strata rodiny a pád na dno, ich hranie narastá.
Na psychiatrickom liečení nám poskytli rozhovor traja mladí muži, ktorých pohltila hra. Všetci sa zhodli v jednom: „Budeme radi, ak naše výpovede pomôžu čo len jedinému človeku.“
Dvadsaťosemročný Peter
Prvýkrát sa do kontaktu s automatom dostal, keď mal 19 rokov. Pozeral sa na kamaráta, ktorý prehral peniaze, a tak mu požičal svoje. Automat ho začal lákať. Chcel vyskúšať niečo nové.
„Vtedy som nemal predstavu, čo všetko hranie a následne závislosť na hraní obnáša,“ spomína Peter. Za vidinou veľkých peňazí navštevoval herne čoraz častejšie.
„Stávalo sa, že som prehral všetky peniaze a následne nastal zhon - požičiavanie peňazí, zakrývanie, že som hral a prehral. Peniaze som potreboval aj na živobytie, a tak som si požičiaval od známych, neskôr od úžerníka aj nebankoviek. Vtedy človek nerozmýšľa, či je schopný dlhy splácať načas.“
Všetko sa prevalilo. Peter sa snažil vyriešiť to tak, aby bola rodina spokojná, rýchlo to prešlo a mal to za sebou. Keď sa situácia ukľudnila, život išiel ďalej. Niekedy vydržal nehrať pol roka a niekedy rok a pol. „Bol som spokojný, nič ma neťažilo. Neodolal som a zas som za vidinou výhry navštívil herňu, ruletu, stávkovú kanceláriu - u mňa to bolo jedno, čím skôr som chcel získať nejaké peniaze.“
Tento kolobeh sa opakoval šesť rokov. Posledné štádium vypuklo, keď sa Petrova manželka dozvedela, že si po prehre vzal pôžičku. Už predtým mu povedala, že ak sa to ešte raz bude opakovať, končí s ním. „Pobalila mi veci, odišiel som k rodičom. Uvedomil som si, že niečo nie je v poriadku. Začal som navštevovať kresťanské kluby a rozhodol som sa, že s tým chcem niečo robiť. Chcel som sa liečiť.“ Navštívil psychiatra, pri ktorom bol počas 6 rokov dvakrát z donútenia, aby mal pokoj od rodičov.
„Záleží mi na manželke a chcem s ňou ostať. Impulz teda išiel odtiaľ – keď to chcem, musím sa zmeniť a prišiel som na liečenie. Som tu už štvrtý týždeň a dozvedám sa o sebe nové veci. Mám možnosť vypočuť si názor spolupacientov, teraz už aj kamarátov, ktorí majú podobné problémy. Nemôžeme oklamať jeden druhého, už sa poznáme. Keď oklameme, tak hlavne seba, nie ostatných.
,,Neľutujem, že som na liečení. Hráčovi, ktorý je rozohraný a chce s tým skončiť, by sa to asi bez liečenia nepodarilo,“ myslí si Peter.
Strach z toho, že sa po liečení vráti do toho istého prostredia, nemá. „Teším sa, že sa vrátim tam, kde sa budem chcieť zmeniť a napraviť chyby, ktoré sa ešte napraviť dajú - splatiť dlžoby, získať si dôveru ľudí. Uvedomil som si, čo nechcem. Život, aký som viedol, bol zlý. Chcem žiť inak,“ povedal Peter.
Tridsaťštyriročný Štefan
„Mám 34 rokov a som gembler,“ začal svoje rozprávanie Štefan. „Na začiatok musím povedať, že som v živote nehodil do výherného automatu ani korunu. Moje gemblovanie boli len kurzové stávky. U mňa kedysi slovo gembler znamenalo ľudí, ktorí hádžu peniaze do stroja, čo bola podľa mňa hlúposť. Pri kurzových stávkach som si nejaké veci musel pripraviť, zháňal som si informácie, spoliehal som sa viac-menej na seba, ale zistil som, že je to taká istá závislosť a že v tom nie je rozdiel. Či je to ruleta, karty, automaty - je to hazard.“
Štefan nebol veľmi náročný. Vždy túžil po spokojnom živote - oženiť sa, mať manželku, rodinu, mať kde bývať. Všetko sa mu splnilo a bol maximálne spokojný. „Prišlo však obdobie, keď nám rodičia manželky pomáhali vo väčšej miere ako moji rodičia. Cítil som sa trochu menejcenný, tak som to chcel dohnať. Tipujem už 16 rokov."
Za 80 korún sa Štefanovi za päť dní podarilo otočiť 230-tisíc. „To boli jediné peniaze, ktoré som do hry nevrátil a išli na normálne účely.“ Potom mal mesiac obdobie pokoja.
„Už som bol závislý a to spôsobilo, že som si našiel ďalšiu výhovorku. Pretože všetko sú len výhovorky, že chcete vyhrať, pomôcť rodine alebo vás nechala priateľka a idete si zahrať. Nikto vás nepritiahne za ruku, ani nedá nôž pod krk – poď, vypíš tiket alebo hoď do stroja - je to len na vás. Povedal som si, že keď som raz za 80 korún vyhral takú veľkú sumu, tak vyhrám zas. Vtedy som sa začal zadlžovať v neúnosnej miere. Požičiaval som si od každého. Väčšina vedela, na čo tie peniaze používam. Klamal som tak, že keby boli majstrovstvá sveta v klamaní, tak garantujem, že prvých sto miest budú gembleri,“ povedal Štefan.
„Najviac som ubližoval manželke, rodine, dcére. Pred dvoma rokmi sa všetko prevalilo, Štefanova manželka to zistila a dala mu pomocnú ruku. Vybavili úver a všetky dlhy splatili. Štefan sľúbil, že s hrou skončil. „Vtedy som vedel, že hrať chcem a budem v tom pokračovať. Samozrejme hru som tajil. Opäť sa to však začalo blížiť k neúnosnej hranici. Chcel som vyjsť s pravdou von, ale do poslednej chvíle som veril, že vyhrám, aj keď už iba za malé peniaze.“
Manželka mu objavila správu od kolegu, ktorému dlhoval peniaze. Priznal sa so všetkým a dostal ultimátum – liečenie alebo sa môže zbaliť a odísť.
„Trval som na tom, že to zvládnem sám a že je to posledná vec, ktorú si musím dokázať. Až na liečení som sa dozvedel, že táto diagnóza - gemblerstvo, je doživotná. Nedá sa vyliečiť, ako alkoholizmus. Keď raz prešvihnete hranicu, cesty späť nie je. My už môžeme len do konca života abstinovať. Vyliečiť sa to nedá tabletkami ani elektrošokmi. Zmenil som priority. Chcem zmeniť svoj život,“ povedal Štefan.
Dvadsaťpäťročný Peter
Prvý tiket si podal, keď mal 13 rokov. Tipoval dlhšiu dobu. „Aj keď je to čudné, že takému faganovi stávkové kancelárie normálne brali tikety,“ spomína Peter.
Po polroku vyhral 7-tisíc korún, čo bolo pre 13-ročného chalana dosť veľa peňazí. „S kamarátmi v mojom veku sme ich pomíňali na úplné hlúposti,“ smeje sa dnes. Hrať na automatoch začal v šestnástich. Páčila sa mu vidina, keď hodil 50 korún, vyhral tisíc. Pre školáka to nebolo zlé. S hraním však problémy nemal, niekedy nehral a netipoval aj dva roky.
Zlom nastal minulý rok. Pracoval v Bratislave, rozišla sa s ním priateľka. „Začal som na všetko kašľať, nechodil som poriadne do roboty. Vyhral som dosť veľké peniaze, mohol som si dovoliť kúpiť drahé veci. Bol som naivný a myslel som si, keď som veľa vyhrával, že ja som človek, ktorý keď hrá, tak vyhrá,“ rozpráva svoj príbeh Peter.
Potom prišlo obdobie, keď prehral nielen vyhraté peniaze, ale aj tie, ktoré zarobil. „Vtedy som oklamal niektorých ľudí, že ma okradli v električke, aby mi požičali. Potreboval som si zabezpečiť bývanie.“ Aj keď to už neboli jeho peniaze a vedel, že ich bude musieť vrátiť, prehral ich.
Neskôr si dovolil vziať peniaze aj z práce. „Závislosť tak pohltí človeka, že už nevie racionálne rozmýšľať. Ide si za svojím." Počas obdobia v dlhoch bol už na tom tak zle, že rozmýšľal aj o samovražde. Nevedel, ako zaplatí byt, bývanie či alimenty 9-mesačnej dcére. „Človek si verí, že je schopný, môže vyhrať, a zrazu príde obdobie prehier. "
Myslel si, že to zvládne sám, ale nie. Dokonca skončil na dva dni na ulici ako bezdomovec.
„Až strýko mi pomohol zamyslieť sa nad tým, že liečenie potrebujem. Vďaka liečeniu zisťujem o sebe veci, ktoré som ani netušil – aký som bol sebecký, vôbec som si neuvedomoval, že ľuďom okolo seba ubližujem.“
Rodine sa o svojej závislosti priznal, vedia, že je na liečení. „Stoja pri mne, každý deň mi volajú." Peter sa nespolieha na to, že teraz je na liečení a neskôr zabudne, prečo tam vôbec prišiel. Budúcnosť teraz vidí reálnejšie. „Som už viac pripravený na ťažké veci. Viem, že keď odtiaľto vyjdem, nebude nič ľahké a budem to musieť zvládnuť. Nehovorím, že nezlyhám, je možné zlyhať na maličkostiach, ale mám rešpekt. Aj keď som presvedčený, že nezahrám, ak zrecidivujem, tak na maličkosti, čo by som možno ja nepovažoval za recidívu, ale môže sa to tým zas začať,“ uvažuje o budúcnosti Peter.
KATARÍNA ŠIMUNOVÁ
