Škoda, že režisérka Renáta Kögelová svoj súbor mierne nepopohnala a neuviedla hru o týždeň skôr. Dátum „piatok trinásteho“ by tejto absurdnej dráme pristal dokonale. Dej celej hry sa točí okolo návštevy manželov Martinovcov u manželov Smithovcov. Zápletku, na prvý pohľad veľmi banálnu, umocňuje autor absurditou dialógov, faktov a stavu vecí. Zatiaľ čo Smithovci vedú celkom nepotrebnú, „povinnú“ manželskú konverzáciu, Martinovci majú problém zistiť, odkiaľ sa vôbec poznajú. Slúžka Mary prezradí, že ani nie sú manželia. Vybičovať úplnú nelogickosť celej situácie sa darí aj požiarnikovi, ktorý sa náhle objaví a sklamaný zisťuje, že v dome Smithovcov žiadny požiar nie je. Ku koncu hry sa absurdita dialógov stupňuje až na kraj možností. Herci už akoby ani nemali čo povedať, len donekočna omieľajú bezduché, zmysel nedávajúce frázy. Keď po záverečnom „dialógu“, ktorý je už výrazný aj intenzitou hlasov, na pódiu svetlo zhasne a znovu sa rozsvieti, sedia Martinovci tam, kde na začiatku Smithovci a vedú presne ten istý dialóg.
Obavy z toho, ako pomerne vekovo mladý súbor LDO ZUŠ zvládne ťažký žáner absurdnej drámy, sa rozplynuli hneď na začiatku predstavenia. Herci hrali sebaisto, bolo zreteľne vidieť, ako postavami žili a predstavenie si doslova užívali. Hudobný doprovod ku hre bol naživo a znel odkiaľsi, kam diváci nevideli, a tak sa nedal potvrdiť stav vlasovej pokrývky speváčkinej hlavy. Čo ale môžeme potvrdiť, je skutočnosť, že zverenci Renáty Kögelovej majú režisérku, ktorú im môžeme závidieť.
Hra bola prvýkrát uvedená 11. mája v roku 1950, takže už o pár týždňov sa dožije úctyhodných 59 rokov. Že je jej odkaz platný aj pre súčasného diváka, dokazuje okrem iného aj zaujímavý fakt, že v maličkom Théâtre de la Huchette v Paríži sa Plešatá speváčka nepretržite hrá dodnes.
PETER PETIAR LACHKÝ
