Ivan Mikloš zavítal do Liptova spolu so straníckymi kolegami, aby sa stretli s ľuďmi, vysvetlili, čo robí opozícia, ako vidí vývoj v krajine a čo považuje za dôležité. Cieľom besied je, podľa jeho slov, mať spätnú väzbu s obyvateľmi tejto krajiny, zistiť, ako ľudia vnímajú politiku vlády, opozície a čo je pre nich dôležité.
Majú ľudia záujem o politiku a o to, čo sa v tejto krajine deje? Chodia na takéto stretnutia?
- Chodia, v Liptovskom Mikuláši ich prišla asi stovka. Bolo to fajn aj preto, že práve v čase besedy ste hrali doma play-off so Zvolenom. Napriek tomu ľudia prišli, atmosféra bola dobrá aj vďaka konštruktívnej diskusii. Mali sme už síce na besede aj štyristo ľudí, ale to bola skôr výnimka. V priemere sa návštevnosť pohybuje medzi sedemdesiatimi až dvesto päťdesiatimi ľuďmi. V súvislosti s krízou sa záujem o stretnutia aj o politiku zvyšuje.
Po voľbách v roku 2006 panovala v spoločnosti akási apatia a nezáujem o veci verejné. Opozícia bola dlhší čas menej viditeľná. Javilo sa to dokonca tak, že je neaktívna. V mé- diách sa prezentovala dosť nevýrazne. Prečo? Hrala golf?
- Nie, nehrala golf. Ale je prirodzené, že keď sa ľudia majú dobre, keď je naštartovaný hospodársky rast, keď všetko funguje, tak sa o politiku zaujímajú menej. Je to tak vždy a všade. A keď nastane kríza, záujem o ňu znovu narastá. SDKÚ-DS v tej dobe pripravovala program. Po dvoch rokoch vládnutia tejto vlády – vlani v septembri – sme mali veľkú programovú konferenciu, kde sme ho predstavili. No a čo sa týka obdobia hneď po ustanovení súčasnej vlády – je zaužívané, že každá vláda dostáva čas na to, aby sa oboznámila s problematikou, pripravila svoj program. Po zvyčajných sto dňoch sme sa sústredili na jej kontrolu a hlavne na prípravu nášho programu. Teraz ho máme v rukách a môžeme ho predstavovať. Aj na takýchto stretnutiach.
Sú v ňom aj konkrétne tézy, ako by sa malo postupovať v jednotlivých regiónoch v súvislosti s opatreniami týkajúcimi sa krízy?
- Je to všeobecný národný program, ktorý má byť východiskom pre prípravu regionálnych, mestských a miestnych programov.
Zaujíma nás to preto, lebo Liptovský Mikuláš je špecifický tým, že patrí k regiónom s najväčšou koncentráciou malých a stredných podnikov. Opatrenia vlády, ktoré doteraz navrhovala a prijíma sa týkajú veľkých zamestnávateľov.
- Aj preto si myslíme, že vládne opatrenia sú zlé, lebo sú subjektívne, účelové a cielené len na niektoré podnikateľské subjekty. My považujeme za prioritu zníženie odvodov a urobenie poriadku v nich, zníženie daní, zmenu zákonníka práce a zastavenie plytvania zo strany štátu. To by pomohlo všetkým. Malým a stredným podnikom, živnostníkom – tým dokonca najviac – a z hľadiska regiónov by to nebolo diskriminačné. Prečo pomáhať veľkému podniku v jednom re- gióne a nepomáhať tým menším v inom?
Čo môžu robiť samotní podnikatelia?
- Zamestnávatelia, podľa mňa, na rozdiel od štátu veľmi starostlivo a pozorne robia hĺbkovú analýzu toho, kde sa dá šetriť. Pretože kríza znamená prekonanie ťažkého obdobia. Prvá vec je šetriť, kde sa dá. Znižovať náklady na produkciu, ktoré sú zbytočné, alebo ktoré nie sú nevyhnutné na prežitie.
Liptov je región, ktorý je veľmi závislý od turizmu a cestovného ruchu. Rozmýšľali ste o tom, čo by mohla opozícia – alebo vaša strana – urobiť pre jeho podporu?
- Súčasťou nášho programu, ktorý som spomínal, je aj cestovný ruch. Sú tam konkrétne opatrenia – systémové aj inštitucionálne. Zriadenie ministerstva regionálneho rozvoja a cestovného ruchu či propagácia Slovenska v zahraničí, aby bola riadená koordinovane a centrálne.
To sú určite rozumné návrhy, ale znejú neosobne. Čo tak osobný vklad členov opozície? Napríklad, dovolenkovať tohto roku spolu s rodinami nie pri mori, ale na Slovensku?
- Ja v lete dovolenkujem už roky na Slovensku.
A čo stranícki či opoziční kolegovia? Môžete ísť spoločne príkladom tak, že peniaze občanov, z ktorých ste platení, miniete na svoj oddych doma a nie v zahraničí. Bolo by to sympatické a určite užitočné a neuniklo by to iste ani pozornosti médií. A tým pádom aj obyvateľom tejto krajiny.
- Zatiaľ sme o tom neuvažovali, ale ďakujem za námet.
Vyštudovali ste prognózovanie v oblasti ekonomiky. Na ako dlho odhadujete na základe dostupných informácií trvanie súčasnej krízy?
- To nikto nevie a nerád by som hádzal z brucha nejaké odhady, ale viem povedať, že v priemere v druhej polovici dvadsiateho storočia trvali krízy rok. Táto je zjavne hlbšia a globálnejšia ako tie predchádzajúce, takže to odhadujem asi na dva roky. Ale to je naozaj približný odhad.
V politike ste už dlho. Obyčajní ľudia o nej zvyknú hovorievať, že je to „pánske huncútstvo“. Vy ste v tej najvyššej s prestávkami od roku 1991. S čím ste do nej vstupovali, ako ju vnímate dnes?
- Som v nej dlho, to je pravda. Aj keď medzi rokmi 1992 až 1998 som pôsobil v neparlamentnej strane a popri tom som sa venoval podnikaniu. Ja politiku považujem za službu. Nie je mi ľahostajné, čo sa v krajine deje a chcem to ovplyvňovať. To ma v nej drží a baví na nej. Mal som to šťastie a možnosť ovplyvňovať veci už v troch vládach. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu (2002 - 2006 – pozn. red.) urobila obrovský kus práce. Dostali sme do života niečo, o čom sme boli presvedčení, že to môže fungovať nielen teoreticky, ale aj prakticky.
Aby som to zhrnul, v politike som preto, lebo mi nie je ľahostajná budúcnosť. Mojich detí, tejto krajiny. A nielen ich. Samozrejme, že nejde len o budúce generácie, zaujíma ma aj to, ako sa bude s reformami, na ktorých som sa podieľal, ďalej nakladať. Je to paradox, ale v zahraničí majú stále pozitívne ohlasy – a stále dostávam pozvania na rôzne konferencie – kým doma je ku nim taký postoj, aký je. Zahraničie vyjadruje tým reformným krokom stále veľký rešpekt. V tejto súvislosti som mal mnoho ponúk z rôznych významných medzinárodných inštitúcií, o niektorých z nich som aj vážnejšie uvažoval. Ale nemal by som dobrý vnútorný pocit, keby som teraz odišiel z boja. Skúsenosť z vlády i opozície je pre mňa prínosom.
PETER LEHOTSKÝ
