Vladimíra Iľanovského učiteľ posadil do jednej lavice s Milanom Rúfusom: „Milan bol dobrý kamarát a z učiva vždy všetko vedel. Aby nemohol šepkať tým, čo nevedeli, keď sa skúšalo, učiteľ spravil opatrenia. Milana počas skúšania posadil do poslednej lavice."
V. Iľanovský prekročil prah prvej triedy evanjelickej cirkevnej školy v Závažnej Porube v tridsiatom piatom. „Bolo nás veľa. Učili nás písať, čítať a rátať. K tomu spev, kreslenie, náboženstvo a telocvik. Správcom školy bol učiteľ Koloman Bobák a prváčikov vyučoval učiteľ Vaško. Pekne hral na husliach, často sme spievali, maľovali obrázky. Naučil nás milovať všetky druhy umenia, ba aj šport. V jednej triede sa učilo viac ročníkov,“ spomínal Vladimír Iľanovský.
Cez prestávku bežali pomôcť domov
„Za našich čias sa chodilo do školy dopoludnia i po obede. Cez obedňajšiu prestávku behom domov, dačo zajesť, splniť povinnosti, čo mamka letkom napísali na kúsok papiera, keď išli na celý deň do poľa. Najčastejšie tam stálo, že treba naklásť ohňa, nanosiť dreva, husiam nazbierať zeliny, uviazať kravičku z paše.“
Cez leto chodievali deti do hory do vriec nazbierať šišiek, alebo v noši doniesť suché konáre.
Šišky za Milana Rúfusa zhadzovala sestra Oľga
„Milan sa dáko rýchlo nevedel škrabať na strom, ale jeho sestra Oľga, tá bola vyšportovaná, bola ako žihadlo. Vo „vrchkotáliku“ bola za okamih a šišky nazhadzovala raz dva pre všetkých. Naplnené vrecia sme domov nosili buď na chrbte, alebo na tragáčiku," dodal V. Iľanovský.
Spomenul to preto, aby sme mali predstavu o tom, že aj deti museli robiť osoh každý deň, ak chcela rodina existovať. Deti rástli s robotou. A robota znamenala chlebík. Inak to nebolo ani u Rúfusovcov ani u Iľanovských.
Za odmenu dostával najhrubšie knihy
Vráťme sa však do školy: „Za odmenu sme dostávali knižky na čítanie. Najradšej sme mali rozprávkové. Valibuk, Janko Hraško, Laktibrada boli naši hrdinovia. Milan obyčajne dostal najhrubšiu knihu, lebo sa dobre učil a veľmi rád čítal. Nám chlapcom potom rozprával, čo v knižkách alebo v časopise Slniečko vyčítal. Počúvali sme ho s otvorenými ústami. Kto sa dobre neučil, knižku nedostal. Bola to aj trochu hanba, lebo „sopliaci“ sa usilovali čítaním získať vstupenku do Čitateľského spolku, kde sa už stretávala mládež a hrával sa tam aj stolný tenis. Čas na čítanie sme však mali len v nedeľu, keď nebolo treba myslieť na robotu,“ rozprával zhovorčivý osemdesiatnik V. Iľanovský.
Do tanca bol nesmelý, ale niekedy dievčatá vykrútil
Reč prišla aj na majálesy. Na Žiarci pod horou sa stretali koncom mája celé rodiny. Žiaci rodičom ukázali to, čo sa naučili v škole. Súťažili, spievali, cvičili a hlavne, učili sa tancovať. Dievčatá boli odvážnejšie a na tanečníkov čakali v rade. Chlapci boli dvojakí: trúfalí a nesmelí.
„My sme s Milanom patrili do druhej kategórie. Ale keď sme sa už osmelili, tak sme povykrúcali aj také dievčence, čo tiež nenaberali odvahu do tanca,“ pridal na dôvažok.
Keď školáci vyrástli z krát– kych nohavíc, cesty vrstovníkov sa rozišli. Väčšina išla do meštianky, zopár na gymnázium do L. Mikuláša. A hoci bol Milan Rúfus do tanca nesmelý, vynikal v iných veciach. Venoval sa knihám, učeniu, po večeroch písal veršíky. Aj keď bol študovaný, nikdy sa nad dedinských chlapcov nevyvyšoval. „Stále bol jeden z pomedzi nás,“ spomenul spolužiak z porubskej školy.
V hlavných úlohách aj futbalovej bráne
Keď Milan Rúfus študoval v Bratislave, spolu s Petrom Nahálkom nosievali do Poruby texty divadelných hier, čo sa potom hrávali na javisku kultúrneho domu.
„Milan bol vysoký, urastený mládenec. Na hlavné úlohy ako stvorený. Rýchlo sa naučil texty a dokázal presvedčivo zahrať divadelnú postavu v porubskom ochotníckom divadle. Keď sme zas hrávali futbal na starom ihrisku, väčšinou sa postavil do brány a takého „dlháňa“ veru bolo ťažko prekonať.“
Pri hre volejbalu zasa Milana obyčajne stavali ku sieti, lebo bol mrštný a výborne smečoval.
Keď skončil vysokú školu a začal učiť na univerzite v Bratislave, pravidelne chodieval do rodnej Závažnej Poruby. Navštevoval rodičov a bol častým hosťom u svojho bratranca Ľuda Kováča. Celé rodiny sa stretávali, rozprávali, spomínali a spolu im bývalo dobre.
„Pripadá mi to, akoby sa zastavil čas. Obyčajne to tak býva. Detské kamarátstva pretrvajú po celý život. A spomienky sa stanú svedectvom doby, ktorú sme žili. Milan nám neraz hovorieval, že aj strata je súčasťou života a tento údel treba prijať. Jeho odchod znamená veľkú stratu aj pre kamarátov. Stratil sa zo života, ale zostal nám v básni,“ pravdivo a múdro vypovedal vrstovník Milana Rúfusa. Hoci veľa zostalo nedopovedanéh⋌ DUŠAN MIGAĽA
