„Najviac si pamätám na každodennú cestu do školy. Podobne ako Milo Rúfus. Ja som to mal trochu komplikovanejšie. Pochádzam z Gôtovian a pešo do mesta je to priďaleko. Tak som chodieval ku najbližšej zastávke osobného vlaku do Vlašiek. A to je presne sedem kilometrov. Takže: sedem per pedes (pešo), sedem po štreke vlakom,“ poznamenal spolužiak Milana Rúfusa z gymnázia.
„V ľudovej škole nás učil český učiteľ Josef Jedlička. Asi mal nos na talentovaných žiakov. Na gymnázium odporučil aj môjho kamaráta Mateja Lúčana, ktorý to dotiahol až na ministra škol– stva. Tento dobrý učiteľ určite postrehol aj môj vzťah ku prírode a technike a dobre vedel, že nadanie treba rozvíjať. Presvedčil rodičov, a tak som v roku 1940 prekročil brány mikulášskeho gymnázia spolu s Milanom Rúfusom a ďalšími Liptákmi,“ povedal, ako sa s básnikom stretol v jednej triede.
Archimedes by z neho nebol
Štúdium začínali za Slovenského štátu, po vojne žili v buržoázno - demokratickej republike a skončili ako občania Československej republiky. Poznamenal, že gymnázium naozaj nebola ľahká škola. Veľa sa bolo treba učiť, aj predmety, ktoré mnohých nebavili.
„Najradšej som mal profesorov, ktorí učili moje obľúbené predmety: matematiku, prírodopis, zemepis, telocvik. Bol som technicky orientovaný. Milan bol dobrý slovenčinár, ale mal problémy s matematikou. Profesor matematiky A. Štorch mu neraz pripomenul, že z neho Archimedes nebude.“
Študenti dobre vedeli, že štúdium na gymnáziu im dalo všeobecný základ. Kto chcel dosiahnuť v tom, v čom vynikal viac, pokračoval na vysokej škole. „Po maturite v štyridsiatom ôsmom sme sa rozpŕchli, naše cesty sa rozišli. Milan Rúfus odišiel do Bratislavy na univerzitu a ja do Košíc na Vysokú školu lesnícku. Mávame pomaturitné stretnutia každých päť rokov, nikdy sme sa nestretli všetci naraz a čím ďalej, tým nás je menej. Od našej maturity už ubehlo šesťdesiat rokov.“
František Pethő sa v roku 1960 priženil do Závažnej Poruby, rodnej obce Milana Rúfusa a býva tam dodnes.
„Viem, že Milan často navštevoval rodičov, no mali sme smolu a v Porube sme sa nestretli. Len párkrát na jeho chate v Liptovskom Jáne.“
Smrť spolužiaka niesol ťažko
Spolužiaci František Pethő a Milan Rúfus sa narodili v advente.
„Ja som ale o osem dní mladší ako Milo Rúfus. Keď som si tak všetko porátal, tak práve v deň, keď bola v Závažnej Porube pohrebná rozlúčka, mal som osemdesiat rokov a tridsať dní. Presne toľko, ako Milo, keď zomrel. Tak ma to zobralo, že som ten tlak neuniesol a spolužiaka mohol len duchom vyprevádzať zo svojho domu. Potom som sledoval vysielanie z pohrebného obradu v Bratislave i Závažnej Porube. Darmo je, Milan bol schopný a veľký človek už ako študent. Nedal sa nikým a nikdy pokriviť. A keď prišla doba, že sa hovoriť nedalo, tak bol radšej ticho. Veľa napísal a tiež nežil ľahko. Kríž si každý nesie sám. Patrí mu úcta. Myslím, že celkom opodstatnene, nielen od vrstovníkov, ale i národa,“ dodal F. Pethő. ⋌
(DM)
