Časť kolekcie je z pozostalosti najvýznamnejšej osobnosti slovenskej grafiky 20. storočia. Výstavu pripravili kunsthistorici Ján Vlček a Bohumír Bachratý.
K. Sokol patril k zakladateľskej generácii slovenskej výtvarnej moderny. B. Bachratý skonštatoval: „Vo vystavenej kolekcii je takmer 80 diel, ktoré patria do moderného umenia, expresívneho realizmu. Pozoruhodné sú jeho brilantné kresby a grafika, ktorou sa presadil a je uznávaná na celom svete. Vystavené kresby vytvoril Sokol v rokoch 1925 až 1933 v Prahe a Paríži. Okrem portrétov rôznych ľudí sú tam zobrazené vidiecke a pracovné témy, ale aj mestské motívy. Vystavené sú aj symbolické listy a vzácne krajinárske inšpirácie.“
Keď odchádzal, neobzrel sa
O živote a diele K. Sokola píše v publikácii Sokol v kraji saguaros, Agnes G. J., charizmatická novinárka z Hlasu Ameriky, známa pod pseudonymom Marína Havranová. Neľahký život a definitívny odchod zo Slovenska majstra Sokola zaznamenala v knižke: „Keď odchádzal, ani sa neobzrel. Tak človek opúšťa miesta, kam sa nehodlá vrátiť.“
Bolo to v roku 1948. Predtým pôsobil v Košiciach, Prahe, v Bratislave a Zlíne. Absolvoval štipendijný pobyt v Paríži (1932–1933), kde sa zoznámil s významnými osobnosťami i s Pablom Picassom.
Od roku 1937 do roku 1941 žil v Mexiku, kde okrem tvorby, podľa vzoru pražskej Akadémie, vybudoval umeleckú školu, stal sa čestným členom Zväzu mexických grafikov. Počas vojny sa podieľal na kultúrnej práci protifašistického odboja a zúčastnil sa viacerých výstav v USA a Mexiku. V období prvej ČSR venoval skoro celú grafickú tvorbu sociálnej problematike, reagoval na následky nezamestnanosti.
Sklamaný opustil republiku
Po vojne sa vrátil domov. Po krátkom pôsobení v Prahe prišiel do Bratislavy, kde učil na Slovenskej vysokej škole technickej a na Pedagogickej fakulte. Neskôr ho vymenovali za člena Slovenskej akadémie vied a umení, získal Národnú cenu za umenie.
K. Sokol bol už vtedy významnou autoritou a vo svete známou osobnosťou: „Nedokázal sa však zmieriť s intrigánstvom, s malosťou duše ľudí z okolia, so závisťou priemerných i nenávisťou podpriemerných. Preto sklamaný v roku 1948 opustil republiku. V tom čase mal v Paríži grafickú výstavu. Usadil sa v USA, v Bryn Mawr v Pensylvánii. Z rodnej krajiny bol vlastne vyštvaný. Už sa nikdy nevrátil,“ povedal B. Bachratý.
Vo Francúzsku sa zoznámil s talentovanou výtvarníčkou, dcérou amerického sochára Lýdiou Kratinovou, s ktorou sa oženil a mal syna Juraja. Spolu s ním a rodinou žil v Tuscone, v štáte Arizona, kde 12. januára 2003, mesiac po stých narodeninách, zomrel.
Do Liptova sa vráti
Podľa posledného želania popol z jeho tela bude uložený na troch miestach sveta, s ktorými sa cítil byť najviac zviazaný. Jedným z nich je Liptovský Mikuláš. Koloman Sokol sa tak navždy vráti do rodnej krajiny, na ktorú vrúcne spomínal do posledného vydýchnutia.
Koloman Sokol získal veľa ocenení. Okrem množstva zahraničných mu prezident republiky Václav Havel udelil Rad Tomáša Garriqua Masaryka (1991). Udelili mu Cenu ministra kultúry SR, je laureátom prestížnej ceny Nadácie MS - Ceny Miloša Alexandra Bazovského za celoživotné dielo (1995).
Prezident SR Michal Kováč mu udelil Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, 1. januára 2003 mu udelil prezident Rudolf Schuster štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža I. triedy, za významné zásluhy v oblasti kultúry a grafického umenia.
Koloman Sokol je potvrdením príslovia, aké ťažké je byť doma prorokom. On sám sa cítil byť občanom tejto planéty, hoci bol hlboko zakorenený v Liptove.
LACO HÁMOR
