Pani Žofia má 74 rokov. Keď sme jej povedali, že chceme o nej napísať, najskôr váhala. Povedala, že nechce, aby celý svet vedel o jej trápení. Ale napokon nás pozvala dnu. O tom, prečo sa jej vnúčatá ocitli v detskom domove, však hovoriť nechcela. Vždy, keď prišla reč na jej syna a nevestu, rozplakala sa.
Robila aj desať rokov po dôchodku, aby mohla pomôcť
Vychovala šesť detí. Porozprávala nám, že pracovala v mäsokombináte v kuchyni, robila poštárku, chodila na zemiakareň a ešte desať rokov po dôchodku pracovala v likérke. Ťahala aj šestnástky, len aby zarobila nejakú korunku a mohla pomôcť vnúčatám.
V súčasnosti sa stará o trinásťočného Jožka a sedemnásťročnú Mišku. Počas našej návštevy bol Jožko v škole a Miška na praxi. „Učí sa za kuchárku, ale chce ďalej študovať a urobiť si maturitu. Len či sa jej dožijem. Mám problémy so štítnou žľazou, trikrát mi operovali oči a nedávno aj nohu. Otvorila sa mi žila, každý deň si ju kúpem v repíku. Dnes som tu, zajtra nemusím,“ vzdychla si pani Žofia.
V okne kvitla ľalia, nad schodami Kristova slza
Pre vnúčatá robí pani Žofka, čo môže. V podkroví im dala urobiť dve izbičky. „Robil to jeden Poliak. Som dôverčivá, nekontrolovala som ho, lebo hore schodmi sa mi ťažko chodí. Ale neurobil to dobre. Musela som zavolať dalších remeselníkov a zaplatiť im, aby to opravili. Poďte sa pozrieť, pomaly nejako vyjdem," pozvala nás pani domu.
Cestou nám ukázala aj ostatné miestnosti. Všade bolo čisto a útulne. Na stoloch háčkované obrusy, na stenách vyšívané obrazy, na zemi ručne tkané koberce a rohožky. To všetko stihla urobiť sama.
Keď sme kráčali do podkrov-ných izbičiek, cítili sme sa ako v botanickej záhrade. Na každom schode bol jeden kvetináč, na okne kvitla ľalia a nad schodami Kristova slza.
Naučila ich všetko, aby sa vedeli o seba postarať
V detských izbách bol tiež nevídaný poriadok. „Naučila som ich všetko, aby sa vedeli o seba postarať. Musia si pekne upratať, pomáhať a počúvať, či sa im to páči alebo nie. Vedia si urobiť sami praženicu, omeletu, aj upiecť buchty," pochválila vnúčatá pani Žofia.
S manželom majú spolu dôchodok 570 eur. Dostávajú síce pestúnsky príspevok a rodinné prídavky, ale musia obracať každú korunu, vlastne euro. „Všetko si píšem do písanky, koľko peňazí dostaneme, koľko treba za čo zaplatiť. Čo môžem, to vnúčatám kúpim. Nechcem, aby ich odstrkovali. Radšej sa my uskromníme. Keď nebude na chlieb, doma ho upečiem. Všetko by som im dala, len aby boli dobrí."
K mame ísť netúži, u starkej je mu vraj lepšie
Keď prišiel Jožko zo školy, starká mu dala obed. Polievku s domácimi rezancami, zemiaky, mäso a cviklový šalát. Jožko po sebe bez vyzvania umyl a upratal riad, čo by urobil máloktorý tínedžer. „Starká dobre varí a vie aj veľa ušetriť. Vždy si pre nás našla čas, aj s úlohami nám pomohla, keď to, samozrajme, vedela. V ťažkých chvíľach bola pre nás oporou, vždy nám pomohla. Vďaka Bohu, že ju máme."
Jožko prezradil, že ho baví informatika, počítače a futbal. Hráva za Palúdzku a počítač aj s internetom mu kúpila starká. Aj lyžiarsku prilbu a rukavice, lebo nedávno boli so školou na lyžiarskom výcviku.
Na mamu sa vraj nehnevá. „Od dvoch do ôsmich rokov som bol so súrodencami v detskom domove. Boli sme tam štyria, dvaja najstarší súrodenci boli u starkej. Chodila za nami často a potom si nás zobrala všetkých. Som u nej už asi šesť rokov. Mamina za nami občas príde. Hovorí, že nás má rada a je jej za nami smutno, ale že nemá podmienky finančné ani iné, aby sa o nás postarala. K sebe nás nevolá a ani by som k nej nechcel ísť. Tu mi je lepšie.“
Skromné túžby a prasknuté steny
Na Vianoce dostal Jožko sprchovacie gély, gel na vlasy, voňavku, puzzle a bol spokojný. Puzzle poskladal a zavesil na stenu ako obraz. Dovolil nám pozrieť si aj jeho fotoalbum. Na prvých stranách boli zalepené obrázky motoriek a štvorkoliek. Sú to vraj jeho záľuby, aj keď sa na nich ešte nevozil. V albume mal aj fotografie rodičov a súrodencov. Najstaršia sestra žije v Nemecku, brat v Anglicku.
Na otázku, po čom najviac túži, Jožko odpovedal: „Chcel by som sa dostať na futbalovú školu a vyučiť sa.“ Spýtali sme sa, či by nechcel niečo hmotné. „Po niečom hmotnom ani netúžim. Hlavne, aby sme boli zdraví. Všetko, čo potrebujem k životu mám, a to mi stačí.“
Po chvíli však dodal: „Ale zišlo by sa uhlie, lebo sa nám už minulo. Starká chce v máji kúpiť ďalšie a už teraz rozmýšľa, odkiaľ zobrať peniaze na uhlie a ešte aj na drevo."
Keď nás pani Žofia vyprevádzala k bráne, ukázala na veľké pukliny v stene. „Praskajú nám múry. Neviem, čo mám s tým robiť. Dom sme postavili svojpomocne asi pred štyridsiatimi rokmi. Vnúčatá hovorili, že im je v ňom zima. Tak som si požičala a dala vymeniť okná, aby tu mali teplejšie. Lebo, kam pôjdu?" ⋌ (BEA)