Rozvod je vždy traumatizujúcim zážitkom nielen pre partnerov, ale hlavne pre ich deti. Na tento fakt manželia v návale emócií a vzájomných „súbojov“ zabúdajú alebo ho podvedome vytesňujú. Riešia tým svoje pocity viny, čo im umožňuje fungovať v záplave povinností reálneho života. Hlavne matka pri zabezpečovaní potrieb zverených detí má málo času venovať sa ich pocitom a emóciám. To neznamená, že neexistujú. Obaja rodičia škodia deťom, ak rivalizujú či nekomunikujú. Takým prístupom k sebe navzájom porušujú to najzákladnejšie, že rodičmi stále zostávajú, aj keď už nie sú manželmi. Inak vníma rozchod rodičov a chýbanie jedného
z nich malé dieťa a inak dospievajúci chlapec. Potreby dospievajúceho sú intelektuálne a emočne náročnejšie. Chlapec, naviac, podvedome vidí v otcovi identifikačný vzor. Cíti sa dospelý v nárokoch, ale je stále nezrelý v prejavoch, prežívaní, zodpovednosti a hodnotení dopadu svojho správania. Možno odsudzuje otcove gemblerstvo, ale podvedome preberá jeho reakcie na ženu – matku, riešenia problémových situácií, postoje k povinnostiam. Často je rozhodujúce nie to, čo je pre neho skutočne prospešné, ale to, čo mu práve vyhovuje, čo sa mu žiada. Tak využíva rivalitu rodičov či ich nekomunikáciu, mysliac na momentálny prospech. V konečnom dôsledku na úkor seba samého. Matka, s ktorou žije, je, samozrejme, tá zlá, lebo vyžaduje poriadok, plnenie povinností a zdanlivo nedopraje zábavu. Nevidí, že matka sa snaží zarobiť peniaze, navariť, oprať, upratať, postarať sa o neho v chorobe. V situácii, keď zakáže hry na počítači, je zlou, neprajnou, nechápavou. V takom momente ťažko príkazmi či zákazmi posunieme dospievajúceho k dospelejšiemu reagovaniu. Ak rivalizujúci exmanžel následne umožní chlapcovi únik, podporí ho. Matka zmietaná emóciami komunikuje nekonštruktívne. Vzniká nebezpečný vzorec správania a riešenia situácií, na ktorý bude dospievajúci syn doplácať celý život, ak sám v dospelosti nepochopí a nezmení svoj postoj. Čo môžeme robiť? Keď nám ide o dobro syna, robíme presne to, na čo „nemáme“ čas, chuť, trpezlivosť a energiu. Komunikujeme s ním a keď treba, aj s exmanželom. Musíme si urobiť čas, aby sme vysvetlili, že sa obávame o jeho zdravie, že potrebuje aj pohyb, nielen sedenie pri počítači. Dáme mu možnosť urobiť si vlastný pestrý režim dňa. Pozíciu autority nahradíme ľudským, chápavým a kamarátskym prístupom. Musí cítiť, že mu oddych od školských povinností doprajeme. Vysvetlíme aj svoje prípadné obavy, že skĺzne k závislosti a pokazí si život. Otvorene pohovoríme o ťažkom boji otca po tom, čo stratil tých, ktorých mal rád a oni jeho. Neohovárame, neútočíme. Neodsudzujeme potrebu kontaktu s otcom, dohodneme si pravidlá vzájomnej informovanosti. Syn by mal cítiť záujem o čomkoľvek s ním hovoriť, našu snahu hľadať kompromisy, nielen presadzovať vlastný názor. Pod tlakom negatívnych emócií si dajme čas na rozmyslenie. Je lepší ako unáhlené víťazstvo so stratou.
Otázky posielajte na adresu: MY Liptovské noviny, Námestie osloboditeľov 32, 031 01 L. Mikuláš alebo e-mailom: sefredaktor.lm@petitpress.sk Môžete ich vhodiť aj do poštovej schránky, ktorú máme pri vstupe do pasáže. Ak si želáte zachovať anonymitu, stačí, keď uvediete len meno a vek.
