Marcový Deň učiteľov je dňom narodenín Oľgy Feldekovej. Už šesťdesiatšesť rokov, ale učiteľovanie sa nestalo jej profesiou. Možno kedysi v súkromí, keď jej päť ratolestí bolo ešte deťmi. Dnes sú z nich dospelí, a tak Oľga má čas byť prozaičkou, novinárkou, dramaturgičkou, humoristkou aj šoférkou svojho manžela, spisovateľa Ľubomíra Feldeka. Viac o svojom živote porozprávala pre MY Liptovské noviny po premiére manželovej hry o Jánošíkovi v Hubovej.
Spájate v sebe niekoľko profesií. V ktorej ste sa našli?
- Prechod z jednej profesie do druhej vyplynul nejako prirodzene. Nikdy som sa o nič veľmi neusilovala. Všetko u mňa prebieha tak, ako Pánboh dá. Najprv päť detí a dlhé roky s manželom. Vydržali sme spolu a teraz sa tešíme z vnúčat. Roky som fungovala v novinách. Robila som aj dramaturgie, no neusilovala som sa nejako zviditeľniť. Nič som nerobila ani pre to, aby som si rozbehla kariéru po naplnení materských povinností. Jednoducho som zamenila funkciu matky za iné.
Čo znamenajú pre vás vnúčatá?
- Je to to najúžasnejšie na svete. Vlastné deti som si nedokázala naplno užiť. Jednak som bola príliš mladá, jednak bola takmer všetka starostlivosť o ne na mojich pleciach. Pri vnúčatách je však zodpovednosť na rodičoch – mojich deťoch, vnúčatá znamenajú pre nás s manželom len radosť. Nedávno sa nám narodil druhý vnuk – má tri mesiace, ten prvý je už veľký. Okrem vnukov máme tri vnučky.
Je Ľubomír Feldek aj v súkromí veselý človek?
- Áno. Vyžíva sa v jazykovej ekvilibristike. Asi sa s touto „diagnózou“ narodil, má blízko k rýmom. Jazyk je jeho výrobný nástroj. Pracuje s ním, takže aj doma rozpráva viac ako ja. Dokonca nás všetkých opravuje, ale prekvapuje aj slovnými zvratmi. Môj manžel je veľmi hravý a ja som sa s ním nikdy nenudila. A to sme spolu už pekných pár rokov. Keby sa vyčerpal vonku a doma by bol ticho, možno by mi to ani nevyhovovalo.
Nie je vám smutno za reláciou, v ktorej ste sedeli vedľa Eni Vacvalovej a humorom zabávali divákov?
- Už je pripravená v inej televízii podobná, takže nie. Začneme vysielať 7. apríla a základnú trojku tvoria Milan Lasica, Eňa Vacvalová a ja. S Eňou sme veľké kamarátky. Keď sa nevidíme každý deň, aspoň si vymeníme niekoľko esemesiek.
Kto vám radí s oblečením a mejkapom?
- Nemám nikoho. Pokiaľ mám po ruke zrkadlo, nalíčim sa sama. Používam len mydlo a detský krém. Viete, prečo asi pomenej starnem? Ja som pravdepodobne taká spomalená a všetko mi trvá dlhšie. Niekedy je to nevýhoda, niekedy výhoda. Výhodu vidím v tom, že možno pomalšie starnem.
Veľa cestujete autom po Slovensku aj do Prahy. Kto šoféruje?
- Ja, manžel zvyčajne vedľa na sedadle spí. On rád spí. Natiahne sa v aute, zaspí, a to je super. Akurát ak v nejakom meste veľmi blúdim, vtedy ho budím a spoločne pozeráme, kde sme. Potom špekulujeme, ako sa dostať tam, kam potrebujeme. Do Prahy chodievame často, ja šoférujem, po diaľnici je to ľahké.
Stále literárne tvoríte?
- Príležitostne píšem fejtóny či poviedky do časopisov. Počas svojho života som vydala sedem knižiek. V hlave nosím ôsmu už dosť dlho. Možno by som mala byť pružnejšia a je to hanba, že som ju ešte nenapísala. Nenosím ju však len v hlave. Niečo už mám niekde napísané, ale stále je ešte len v surovom stave.
Ste aktívna žena. Ako si delíte svoj čas?
- Keby som mala rozhodovať o tom, ako si zorganizujem čas, tak by som polovičku dňa bola v posteli. Čítala by som a medzitým by som aj spala. Druhú polovičku dňa by som písala a nikto by ma nevyrušoval. Cez víkend by som si vzala k sebe vnúčatá. Navarila by som im a celý deň by som sa s nimi hrala. Život mi to však takto nedožičí. Ale je to dobre tak, ako to je. Chvíľami však musím ísť naplno.
Je, podľa vás, ťažké byť ženou?
- Ako kedy. Poznám oravské ženy a myslím, že liptovské nie sú od nich odlišné a nie sú odlišné ani od bratislavských a možno ani od parížskych. Všetky ženy majú rovnaké radosti a rovnaké starosti. Na svete a možno aj v živote každej ženy je toľko trápenia, starostí a ťažkostí, že dostať sa z toho nám pomôže len dobrá nálada a úsmev. Ak sa dá, mali by sme sa s optimizmom dívať na svet.
⋌DAGMARA
