Ladislav Čemický sa narodil pred sto rokmi, 24. marca 1909 v Čemiciach. Zanikli pri výstavbe priehrady Liptovská Mara.
„Vyrástol som tu s pocitom nesmiernej slobody, aký mi život nikdy viacej nedal, na nekonečných lúkach a pastvinách, bez znalosti bázne a strachu. Čemice neboli nikdy dedinou, nebol tu nikdy ani farár, ani notár, a záujem štátu o tento kút zeme sa prejavoval iba tým, že vysielal tam exekútorov z Mikuláša,“ povedal o svojom rodisku Ladislav Čemický.
Talent zdelil po predkoch
Rod Čemických patril k naj-starším liptovským zemianskym rodom. Mnohí predkovia Ladislava Čemického mali umelecké sklony.
„Ján Čemický písal na konci 18. storočia slovenské satirické verše, sestra starej mamy, Anna Zmeškalová, bola známou maliarkou. V mojom rodnom dome sa uchovali kópie Tiziana a iných slávnych majstrov. A starý otec Anny Zmeškalovej, Mikuláš Zmeškal, bol súčasníkom a priateľom Beethovena. Z bezprostredných príbuzných to bol môj strýc Gustáv, ktorý sa venoval umeniu. V Mníchove študoval maliarstvo, precestoval celú Európu a mal veľmi široký kultúrny rozhľad. Do bližšieho príbuzenstva patril aj Július Rudnay na jednej strane a Béla Bartók na strane druhej,“ prezradil Ladislav Čemický. Dočítali sme sa tom v monografii, ktorú o ňom napísal Oliver Bakoš.
Generácia 1909
Ľudovú školu absolvoval Ladislav Čemický v Liptovskom Mikuláši. Začal študovať na gymnáziu M. M. Hodžu, ale maturoval na gymnáziu v Budapešti, kde začal študovať na vysokej ekonomickej škole. Po roku prestúpil na Akadémiu výtvarných umení. Počas štúdií absolvoval tajnú marxistickú školu a mal prvú samostatnú výstavu v Župnom dome v Liptovskom Mikuláši. Po ukončení Akadémie v roku 1934 sa vrátil do Čemíc. Často z nich však odchádzal na študijné pobyty do zahraničia. Najdlhšie bol v Paríži, kde sa v roku 1937 zúčastnil na prvomájovej manifestácii francúzskych robotníkov. V tom istom roku sa stal členom komunistickej strany. Od roku 1938 žil v Bratislave. V období slovenského štátu tam usporiadal niekoľko výstav, ktoré mali protivojnový obsah.
Ladislav Čemický bol členom umeleckej skupiny Generácia 1909, ktorú tvorili poprední umelci narodení približne v tom roku.
Národný aj zaslúžilý umelec
V roku 1944 sa oženil s Ľudmilou Tesákovou, ktorá mu neskôr porodila dve dcéry. Vrátil sa do Čemíc, obaja sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania a skrývali partizánov. Krátko žili v Martine, potom v Bratislave. Do Čemíc chodievali v lete.
V roku 1949 sa stal Ladislav Čemický predsedom národného ústredia Zväzu českosloven- ských výtvarných umelcov, bol vymenovaný za docenta a neskôr profesora na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 1965 získal titul národný a neskôr aj zaslúžilý umelec. Na dôchodku žil v Andiciach, v Pavčinej Lehote a napokon v Palúdzke v Liptov-skom Mikuláši. Zomrel 6. januára 2000 v domove dôchodcov v Stupave. Pochovaný je v rodinnej hrobke v Andiciach.
V domove dôchodcov
V roku 1999 navštívila Ladislava Čemického v domove dôchodcov v Stupave novinárka Marta Moravčíková. Zdôveril sa jej, že v živote urobil jednu veľkú hlúposť – keď sa rozviedol a druhý raz oženil. Posťažoval sa, že už zle vidí, zle počuje, necíti chute ani vône a jeho jedinou spoločníčkou je cigareta. Ťažko prežíval, že sa nemá s kým porozprávať. Iba s dcérou Katkou, ktorú nazval anjelikom. Chodievala za ním a občas si spolu zašli aj na kávu. Aj keď maliar bol už na vozíčku.
Poslednú samostatnú výstavu v Bohúňovej galérii mal Ladislav Čemický v roku 1989, koncom roka bola v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Po Nežnej revolúcii hodnotu jeho diel niektorí znevažovali, pretože bol komunista. „Kto vtedy nebol? Ale netreba hádzať všetkých do jedného vreca. Podstatné je, aký to bol človek a čo vytvoril,“ poznamenala pracovníčka galérie. Zdôraznila, že zanechal po sebe jedinečné majstrovské dielo. Najcennejšie sú jeho akvarely, v ktorých prevláda motív krajiny. Sú neopakovateľné, jemné, lyrické a poetické. ⋌ (BEA)
