„Múdremu neraď, silnému nedvíhaj.“ Tak znie jedno z prísloví. Stará ľudová múdrosť postavená na skúsenosti. Venuj svoj čas a energiu iba tomu, kto o to stojí. A kto chápe, prečo to robíš.
Malému dieťaťu môžete stokrát vysvetliť, že sa nemá dotýkať horúceho radiátora. Pochopí to až vtedy, keď sa popáli. Jeho ešte novým kúskom naučiť dokážeme. Starého psa už nie.
Keď slová nestačia
Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť. Niet nad osobnú skúsenosť s cudzou nerozumnosťou, hlúposťou, tvrdohlavosťou či plytkou hrdosťou. Popáliť sa a zadubene navonok odmietnuť pripustiť, že pravdu mali tí druhí môže vyvolať na tvárach zainteresovaných zhovievavý úsmev.
Tragédia nastáva, ak si to človek nahovára vo vlastnom vnútri, utvrdzuje sa vlastnou „pravdou“ a žije ňou. Neschopnosť sebareflexie už priviedla do záhuby nejeden národ i jeho vodcu. Stránky učebníc dejepisu o tom vedia svoje. A cintoríny sú plné „hrdinov“.
Hľadajme riešenia, nie falošné argumenty
Tí šikovnejší sa učia na chybách druhých. Menej talentovaný zvyšok hlavne na vlastných. Naše slabosti by nás však mali posilňovať. Ak o nich vieme. Ak si ich nehýčkame.
Ak vieme s pokorou prijímať vlastnú nedokonalosť. Tá pokora je hybnou silou rastu osobnosti. Budovať si však kult na tom, že za všetko dobré môžem práve ja, a pod to ostatné podpisovať všetkých, ktorí so mnou nesúhlasia (aj keď tým „nepochopiteľným“ konaním sa snažia poradiť či pomôcť) – lebo ma nemajú radi a chcú mi škodiť. To je už na diagnózu. Lekársku. Ale aj spoločenskú. Pretože realita nepustí a byť mimo nej je odsúdeniahodné. Súhlasíte?
