Po divadelnom predstavení kvačianskych ochotníkov Hora volá pobavil svojím rozprávaním divákov v kultúrnom dome a neskôr aj divadelníkov v zasadačke obecného úradu.
Mal byť zubárom
Stano Dančiak prezradil, že keď jeho otcovi začali odchádzať zuby, rozhodol sa, že chce mať zo syna zubára, aby mu mal kto urobiť zubné protézy. A tak Stano Dančiak vyštudoval na strednej zdravotníckej škole odbor zubný laborant. V Kvačanoch porozprával príhodu o zubných protézach.
„V štvrtom ročníku sme mali povinnú prax v laboratóriu v Bratislave. Opravoval som zubné protézy. Ale zabudli mi povedať, že mená tých, ktorým patria, mám na ne písať perom. Ja som ich písal obyčajnou ceruzkou.
Keď som opravené protézy nakoniec pulíroval, teda leštil kefkami, mená som z nich zotrel. A tak som mal zrazu asi sto protéz a nevedel som, ktorá je koho.
Šéf laboratória mi povedal: „Nič sa nedá robiť, musíš všet- kých ľudí pozvať v jeden deň a licitovať.“ Tak som ich pozval. Bolo to pred prázdninami, mnohí sa chystali na dovolenky. Niektorí prišli aj s kuframi a jednu nohu už mali vo vlaku. Doniesol som tie bezmenné protézy a nesmelo, lebo som sa trochu bál, som sa pýtal: „Koho je táto protéza?“
Rozdal som ich asi 83, ostatné mám dodnes doma v pivnici. Takže, keby náhodou niekomu z vás alebo vašich známych chýbala zubná protéza z rokov 1959 až 1961, obráťte sa na mňa.“
Stano Dančiak tvrdil, že vďaka tomu, že majú v pivnici zubné protézy, nemajú v nej potkany. „Keď totiž krysa vidí, že niekto má viac zubov ako ona, okamžite beží do susednej pivnice,“ vysvetlil.
Spýtali sme sa ho, či má aj svoju vlastnú zubnú protézu. Usmial sa a povedal: „Dolu mám ešte jeden vlastný zub a hore asi osem. Na to, čo zjem, mi to ešte stačí. Horšie je, že nevidím, čo jem, a tak mi občas jedlo tečie po kravate. "
Dostal bitku a pochopil
Stano Dančiak zaspomínal aj na svoje detstvo v Kvačanoch.
„Narodil som sa v Bratislave. Keď cez vojnu bombadrovali Apolku, to bola taká fabrika, ktorá veľmi dymila, otec posadil celú rodinu na „erendéčku.“ To bolo také staré nákladné auto, ktoré išlo rýchlosťou maximálne 40 km za hodinu. V ňom nás evakuoval do svojho rodiska do Kvačian, aby sme boli v bezpečí.
V Kvačanoch sme prežili vojnu aj slovenský štát. Spávali sme v maštali, aby nás nezabili Nemci alebo Rusi. A tam som prvý raz pochopil, čo je to humor. V maštali bol aj dobytok, ktorý tam svojvoľne robil reaktívny východ, čiže malú aj veľkú potrebu. Aj ja som tam raz svojvoľne niečo urobil. Ostalo to na perinách a mama ma zbila, že čo som si to dovolil. Bolo to smiešne. Kone a kravy mohli a ja som dostal bitku za to, že som sa v maštali počúral. Mal som vtedy asi tri roky.“
Slaninu krájal na ruke
Po vojne sa Dančiakovci vrátili do Bratislavy a Stano chodieval do Kvačian cez prázdniny. „Viazal som proviesla, chodili sme po seno. Naložili sme ho na rebriniak, bolo to dosť vysoko. Párkrát sme aj spadli. Pamätám sa, ako strýko Jano krájal slaninu na ruke. Od roboty mal takú tvrdú kožu, že si ju neprerezal. Samý mozoľ.“
Veľkou oporou Stanovi Dančiakovi je jeho manželka Darina. Všade ho sprevádza a je jeho očami.
„Našepkáva mi, čo sa deje na javisku. Pokojne sa môžem otočiť chrbtom, aj tak to pochopím,“ poznamenal herec. Dodal, že odkedy nevidí, zlepšil sa mu sluch a počuje aj jemné zvuky. Napriek svojmu hendikepu stále hráva v divadle.
„Hral som v Matke Kuráž, teraz hrám v hre Večer Trojkráľový a v Hamletovi. Tam hrám hrobára. Len sa trochu bojím, aby som sa náhodou nepochoval.“
Po tom, ako postupne prišiel o zrak, sa pozerá na svet inými očami. „Viac vecí chápem hlbšie a viem sa vžiť do situácie ľudí, ktorí sú zdravotne postihnutí. Je to ťažké, lebo štát sa o nich nestará tak, ako by mal. Ale neupadám do depresií a viem sa tešiť z maličkostí. Život ide ďalej a ja verím tomu, že ešte budem vidieť. " ⋌
⋌BEATA CHRENKOVÁ