Množstvo ľudí s nádorovým ochorením stúpa. Čo robiť?
- Nepochybne prevenciu. Čo to znamená? Vyhľadávať nádorové ochorenia čo najskôr po jeho vzniku, ale najlepšie zabrániť, aby vôbec nevzniklo. Keď zistíme rakovinu vo veľmi včasnom štádiu, je, napríklad, aj rakovina hrubého čreva v súčasnosti sa viac vyskytujúca u mužov, alebo u žien rakovina prsníka, veľmi dobre liečiteľná chirurgickým zákrokom, prípadne následnou liečbou.
Samozrejme, uznávam, že treba robiť preventívne vyšetrenia. Naozaj prevencia pomáha v tom, aby sa nádor nerozvíjal. Ale pri všetkej úcte, medicína nerieši otázku prečo.
Čím môžu pacienti zamedziť rozvoju nádorových ochorení?
- Nepochybne správnou životosprávou. Jednou z možností je skoncovať so zlozvykom fajčenia. Vieme, že pred viac ako desiatimi rokmi rakovina priedušiek bola u žien zriedkavá. Rozvojom „emancipácie“ sa ženy množstvom vyfajčených cigariet približujú k mužom, a tak sa rakovina priedušiek rozšírila aj u nich.
Je dôležité uvedomiť si, že fajčenie nevplýva len na priedušky a pľúca. Fajčenie urýchľuje nádorové ochorenia v tele. Chemikálie - karcinogény idú totiž z pľúc do krvi, potom do pečene. Keď je pečeň nimi preťažená, nestíha ich spracovať a ony sa dostávajú do celého organizmu. Tam, kde je „predchystaná pôda", urýchľujú vznik rakoviny a organizmus nemá čas dať sa sám do poriadku samoliečením.
V priebehu života každý z nás prekoná aj nádorové ochorenie, ktoré sa vylieči samo. Každá bunka nášho organizmu má totiž vo svojom genetickom kóde možnosť zmeniť sa za istých okolností na nádorovú. Každá. Ale organizmus má aj možnosť dať si ochorenie sám do poriadku. Existujú „zázračné" vyliečenia pokročilých stavov nádorových ochorení.
Stačí dať „veci" do poriadku na fyzickej úrovni?
- My, zdravotníci, liečime a následne sledujeme, či sa choroba nebude znovu vracať. Nie sme si istí, či sa pacient uzdravil. Objavuje sa však otázka, prečo je človek viac alebo menej náchylný na vznik nádorového ochorenia? Je to dané geneticky? Závisí choroba na zlozvykoch či zlom životnom prostredí?
Medicína vie odpovedať na otázku, ako sa choroby vyvíjajú, ale prečo vznikajú – na to nevieme dať presnú odpoveď. Vieme vôbec odpovedať? Hľadáme odpovede.
Rakovina je však aj šanca k zmene postojov k životu. Cez ňu môžeme pochopiť, kde sme urobili, hoci v dobrom úmysle, chyby a vyvarovať sa ich. Jednu možnosť, týkajúcu sa fajčenia, sme naznačili. Skúsme naznačiť možnú novú cestu pochopenia. Venujme sa z toho pohľadu rakovine prsníka, najčastejšiemu ochoreniu tohto typu u žien.
Vieme vysvetliť, prečo je najčastejšia u žien rakovina prsníka?
- Prsník je symbolom materstva a symbolom toho, že žena drží dieťatko na prsiach a chová ho. Dáva mu všetko, čo potrebuje, aby mohlo spokojne žiť. To je správne v prvej fáze života dieťaťa.
Každá doba materstva má svoj hormonálny stav. Ten prvý by mal u ženy trvať aspoň rok, dojčenie by mala skončiť do dvoch rokov. Potom sa žena má vrátiť do hormonálnej normy. Starostlivosť o dieťa má prebiehať v zmysle: už ho položím na zem a starám sa oň v rámci bytu, na prechádzkach, potom ho pustím z rúk a dieťa ide samé von, pustím ho z dohľadu a neskôr má ísť samé do života. To je prirodzené.
Ženy, ktoré dostali rakovinu prsníka, majú iný vzorec správania. Chcú sa matersky starať o dieťa, aj keď ono má pätnásť, dvadsať, štyridsať rokov. Samozrejme, už ho nedržia na rukách, ale v sebe prežívajú stav potreby ochraňovať ho. Je to citový stav istej úzkosti až strachu. Mama má rada svoje dieťa, ale bola by najradšej, keby aj dospelé stále rešpektovalo jej postoje a rady. Nemusí to ani hovoriť. Stačí, keď takto uvažuje. Ale aj keď myslíme, prežívame citovo to, čo beží v našej mysli ako dej a telo reaguje vždy hormonálnymi systémami.
Taká mama neustále žije vo vnútornom stave, ktorý prislúcha čase po pôrode a ona ho naťahuje na desiatky rokov. To nie je zlá mama. To je mama, ktorá vo svojej snahe robí istú chybu. Táto dobrá mama nechce dieťa pustiť z pomyselného objatia a udržuje vo svojom tele dlhodobo hormonálny stav, ktorý odpovedá popôrodnej dobe. To je neprirodzené. Takto pôsobiac by vychovala nesamostatného človeka bez slobody vôle. Zbavila by ho slobodného rozhodovania, v ktorom sa každý z nás učí v prežívaniach, čo je správne a čo nie. Rozprával som sa s mnohými ženami s rakovinou prsníka a všetky sedeli do tohto vzorca.
Ale aj ženy, ktoré nemajú deti, majú rakovinu prsníka. Prečo?
- Nájdu si náhradné dieťa. Môže to byť manžel, dieťa od susedov či príbuznych. Hormonálny systém vo svojom tele naladia na tento citový tlak. Zažil som vyše päťdesiatročnú pacientku, ktorá mala rakovinu v oboch prsníkoch. Vedel som, že je slobodná a nemá deti. Pýtal som sa jej – o koho ste sa starali ako o svoje dieťa? O mamu a otca. Pre ňu boli rodičia deťmi.
Čo nám signalizuje skutočnosť, ak sme dostali nádorové ochorenie?
- Nádorové ochorenia považujeme za vážne a dávame im prívlastok zákerné. Áno, rakovina je vážne ochorenie, ktoré prísne človeku ukazuje, že niečo v živote nezvládol. Človek, ktorému diagnostikovali rakovinu, by mal hľadať odpovede v sebe samom a za pomoci lekárov liečiacich telo, ale aj dušu.
Všetci chceme byť zdraví a šťastní. Sme doslova naprogramovaní na šťastie. Je niekto, kto by povedal, že to tak nie je? Nie. Šťastie je stav duše, ktorý bráni vzniku akýchkoľvek chorôb. Ale my šťastie nevieme nájsť. Podmieňujeme ho tým, že budeme šťastní, keď náš partner či deti budú takí a takí.
Naše šťastie však závisí len na tom, či vieme žiť tak, aby ľudia v našom okolí boli šťastní. To, čo očakávame od druhých, začnime sami, lebo to, čo dávame druhým, sa nám vždy vracia.
DAGMARA
Množstvo ľudí s nádorovým ochorením stúpa. Čo robiť?
- Nepochybne prevenciu. Čo to znamená? Vyhľadávať nádorové ochorenia čo najskôr po jeho vzniku, ale najlepšie zabrániť, aby vôbec nevzniklo. Keď zistíme rakovinu vo veľmi včasnom štádiu, je, napríklad, aj rakovina hrubého čreva v súčasnosti sa viac vyskytujúca u mužov, alebo u žien rakovina prsníka, veľmi dobre liečiteľná chirurgickým zákrokom, prípadne následnou liečbou.
Samozrejme, uznávam, že treba robiť preventívne vyšetrenia. Naozaj prevencia pomáha v tom, aby sa nádor nerozvíjal. Ale pri všetkej úcte, medicína nerieši otázku prečo.
Čím môžu pacienti zamedziť rozvoju nádorových ochorení?
- Nepochybne správnou životosprávou. Jednou z možností je skoncovať so zlozvykom fajčenia. Vieme, že pred viac ako desiatimi rokmi rakovina priedušiek bola u žien zriedkavá. Rozvojom „emancipácie“ sa ženy množstvom vyfajčených cigariet približujú k mužom, a tak sa rakovina priedušiek rozšírila aj u nich.
Je dôležité uvedomiť si, že fajčenie nevplýva len na priedušky a pľúca. Fajčenie urýchľuje nádorové ochorenia v tele. Chemikálie - karcinogény idú totiž z pľúc do krvi, potom do pečene. Keď je pečeň nimi preťažená, nestíha ich spracovať a ony sa dostávajú do celého organizmu. Tam, kde je „predchystaná pôda", urýchľujú vznik rakoviny a organizmus nemá čas dať sa sám do poriadku samoliečením.
V priebehu života každý z nás prekoná aj nádorové ochorenie, ktoré sa vylieči samo. Každá bunka nášho organizmu má totiž vo svojom genetickom kóde možnosť zmeniť sa za istých okolností na nádorovú. Každá. Ale organizmus má aj možnosť dať si ochorenie sám do poriadku. Existujú „zázračné" vyliečenia pokročilých stavov nádorových ochorení.
Stačí dať „veci" do poriadku na fyzickej úrovni?
- My, zdravotníci, liečime a následne sledujeme, či sa choroba nebude znovu vracať. Nie sme si istí, či sa pacient uzdravil. Objavuje sa však otázka, prečo je človek viac alebo menej náchylný na vznik nádorového ochorenia? Je to dané geneticky? Závisí choroba na zlozvykoch či zlom životnom prostredí?
Medicína vie odpovedať na otázku, ako sa choroby vyvíjajú, ale prečo vznikajú – na to nevieme dať presnú odpoveď. Vieme vôbec odpovedať? Hľadáme odpovede.
Rakovina je však aj šanca k zmene postojov k životu. Cez ňu môžeme pochopiť, kde sme urobili, hoci v dobrom úmysle, chyby a vyvarovať sa ich. Jednu možnosť, týkajúcu sa fajčenia, sme naznačili. Skúsme naznačiť možnú novú cestu pochopenia. Venujme sa z toho pohľadu rakovine prsníka, najčastejšiemu ochoreniu tohto typu u žien.
Vieme vysvetliť, prečo je najčastejšia u žien rakovina prsníka?
- Prsník je symbolom materstva a symbolom toho, že žena drží dieťatko na prsiach a chová ho. Dáva mu všetko, čo potrebuje, aby mohlo spokojne žiť. To je správne v prvej fáze života dieťaťa.
Každá doba materstva má svoj hormonálny stav. Ten prvý by mal u ženy trvať aspoň rok, dojčenie by mala skončiť do dvoch rokov. Potom sa žena má vrátiť do hormonálnej normy. Starostlivosť o dieťa má prebiehať v zmysle: už ho položím na zem a starám sa oň v rámci bytu, na prechádzkach, potom ho pustím z rúk a dieťa ide samé von, pustím ho z dohľadu a neskôr má ísť samé do života. To je prirodzené.
Ženy, ktoré dostali rakovinu prsníka, majú iný vzorec správania. Chcú sa matersky starať o dieťa, aj keď ono má pätnásť, dvadsať, štyridsať rokov. Samozrejme, už ho nedržia na rukách, ale v sebe prežívajú stav potreby ochraňovať ho. Je to citový stav istej úzkosti až strachu. Mama má rada svoje dieťa, ale bola by najradšej, keby aj dospelé stále rešpektovalo jej postoje a rady. Nemusí to ani hovoriť. Stačí, keď takto uvažuje. Ale aj keď myslíme, prežívame citovo to, čo beží v našej mysli ako dej a telo reaguje vždy hormonálnymi systémami.
Taká mama neustále žije vo vnútornom stave, ktorý prislúcha čase po pôrode a ona ho naťahuje na desiatky rokov. To nie je zlá mama. To je mama, ktorá vo svojej snahe robí istú chybu. Táto dobrá mama nechce dieťa pustiť z pomyselného objatia a udržuje vo svojom tele dlhodobo hormonálny stav, ktorý odpovedá popôrodnej dobe. To je neprirodzené. Takto pôsobiac by vychovala nesamostatného človeka bez slobody vôle. Zbavila by ho slobodného rozhodovania, v ktorom sa každý z nás učí v prežívaniach, čo je správne a čo nie. Rozprával som sa s mnohými ženami s rakovinou prsníka a všetky sedeli do tohto vzorca.
Ale aj ženy, ktoré nemajú deti, majú rakovinu prsníka. Prečo?
- Nájdu si náhradné dieťa. Môže to byť manžel, dieťa od susedov či príbuznych. Hormonálny systém vo svojom tele naladia na tento citový tlak. Zažil som vyše päťdesiatročnú pacientku, ktorá mala rakovinu v oboch prsníkoch. Vedel som, že je slobodná a nemá deti. Pýtal som sa jej – o koho ste sa starali ako o svoje dieťa? O mamu a otca. Pre ňu boli rodičia deťmi.
Čo nám signalizuje skutočnosť, ak sme dostali nádorové ochorenie?
- Nádorové ochorenia považujeme za vážne a dávame im prívlastok zákerné. Áno, rakovina je vážne ochorenie, ktoré prísne človeku ukazuje, že niečo v živote nezvládol. Človek, ktorému diagnostikovali rakovinu, by mal hľadať odpovede v sebe samom a za pomoci lekárov liečiacich telo, ale aj dušu.
Všetci chceme byť zdraví a šťastní. Sme doslova naprogramovaní na šťastie. Je niekto, kto by povedal, že to tak nie je? Nie. Šťastie je stav duše, ktorý bráni vzniku akýchkoľvek chorôb. Ale my šťastie nevieme nájsť. Podmieňujeme ho tým, že budeme šťastní, keď náš partner či deti budú takí a takí.
Naše šťastie však závisí len na tom, či vieme žiť tak, aby ľudia v našom okolí boli šťastní. To, čo očakávame od druhých, začnime sami, lebo to, čo dávame druhým, sa nám vždy vracia.
DAGMARA
SKUTOČNÉ PRÍBEHY
Niektoré vyzdravenia sa zdajú byť celkom nepochopiteľné
Na interné oddelenie mikulášskej nemocnice prišiel asi pred tridsiatimi rokmi mladý muž. Mohol mať tak okolo tridsiatky. Sťažoval sa na bolesti v bruchu, mal zažívacie problémy.
Vyšetreniami, ktoré lekári v tom čase mali k dispozícii, sa zistilo, že má nádor na žalúdku. Išiel na operáciu. Chirurg počas nej zistil, že s nádorom sa nedalo nič robiť. Na operačnej sále pacienta, ako sa hovorí, otvorili a zašili. Po operácii mu však lekári nepovedali pravdu. Navrhli mu, že bude užívať tabletky, pri bolestiach kvapky a keď mu bude ťažko, odporúčali mu prísť do nemocnice.
Mladý muž pochádzal z dediny, odišiel domov. Keďže sa v nemocnici viac neukázal, všetci predpokladali, že do pol roka určite umrel. Po tridsiatich rokoch však prišiel do nemocnice. Lekár, ktorý ho vyšetroval, si spomenul na mladého muža spred niekoľkých rokov a neveriaco sa opýtal, či je to on. Bol. V plnom zdraví, bez stopy po nádore na žalúdku. „Príroda je múdra, dala organizmus do poriadku," okomentoval prípad Ivan Rusnák.
Mama, si presne taká istá, ako bola starká, ktorá odišla
„Spolužiačkina mama umrela na rakovinu prsníka v šesťdesiatich piatich rokoch," začal ďalší príbeh Ivan Rusnák. Dodal, že to bola mama veľmi úzkostlivá a vždy sa snažila svoju dcéru usmerňovať podľa svojich predstáv. „Spolužiačku mamkine reči otravovali, jej rady ju vnútorne dráždili. Nepochopila, že mala mamku prijať a povedať si - keď ja budem mama, budem sa inak správať k svojim deťom. Pustím ich z nezdravej materinskej náruče." Podľa I. Rusnáka to vedela, napriek tomu jej dve dcéry konštatovali: „Mama, ty si presne taká istá, ako bola starká."
Nádor u spolužiačky sa objavil v jej päťdesiatich piatich rokoch a pred šesťdesiatkou odišla. O desať rokov skôr ako jej mama. „Podľa zákona príťažlivosti rovnorodého ju mamka pritiahla. Obe mali podobné citové vlastnosti. Dcéra sa nič od mamy nenaučila, nedokázala nič zmeniť, a tak mamu predbehla o viac ako desať rokov. Jej dcéry sú zdravé, ale ak v sebe nezmenia zabehané vzorce, choroba môže prísť, napríklad, už v ich štyridsaťpäťke, " zakončil I. Rusnák.
Dobrý človek nevedel stráviť problematický vzťah so ženou
„Vieš, prečo si dostal rakovinu hrubého čreva?“ s otázkou sa otočila na priateľa za volantom. Roky sa nevideli a keby sa jej pred chvíľou nebol prihovoril, nepoznala by ho. Len hlas sa mu nezmenil. Lieky proti rakovine jeho podobu však totálne zmenili. Po chemoterapii bol bez vlasov a obočia, tvár napuchnutá.
Vždy boli k sebe úprimní. Možno kruto úprimní. Zavolal ju na jazdu mestom. Spočiatku rozprával o svojich budúcich projektoch. Veľa rozprával. Samé nepodstatné kecy. Až jej otázka - prečo rakovina? - ho zastavila. Ťažko mu vychádzalo z úst: „Viem.“ Hľadela na profil jeho tváre a v mysli jej bežal film o spoločných chvíľach: jeho spontánny smiech, vždy chápavý pohľad, nikdy ani jedna sťažnosť na čokoľvek. Bol supervzorom pozitívne zmýšľajúceho človeka. Navyše, preštudoval všetko, čo jedol a ak usúdil, že jedlo nie je zdravé, radšej nejedol. O svojej rodine takmer nerozprával. Šepkalo sa, že jeho žena je harpia, vraj mal aj mimomanželský úlet. Jeho manželstvo však patrilo k zakázaným témam. „Viem,“ zopakoval a pridal: „Ale už nemám silu to riešiť.“ Volant nepustil, už boli dávno von z mesta, ale on v jednom prúde rozprával. Hovoril o tom, že vie, že jeho rakovinu nezapríčinil nedostatok vlákniny v strave, zápcha či zlé trávenie. „Nestrávil som svoj vzťah s manželkou,“ vysvetlil.
Zomrel niekoľko týždňov po rozhovore. „Taký dobrý človek to bol. Tak správne žil, a predsa odišiel mladý,“ hovorili ľudia.
Priveľmi ho držal pri živote materiálny svet
Už niekoľkokrát sa situácia vyvinula tak, že Jana bola s umierajúcim človekom. Teraz to bol otec s rakovinou hrubého čreva. Nechcela pripustiť jeho odchod, ale cítila blízkosť smrti. Videla, že si ho smrť pomaly pripravovala na odchod – menil sa v tvári.
Otcov zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Povedať mu, že má rakovinu hrubého čreva a že metastázy ho vyciciavajú? Pravda ho zabije, tvrdili všetci okrem lekárky. Jana sa pridala na jej stranu a spolu mu povedali pravdu. Zdalo sa, že nerozumel. Keď lekárka odišla, rozprával o všetkom možnom. Mal starosti o topánky, zásobu dreva na zimu, vodovodnú batériu v kuchyni. Pochopil, čo mu lekárka povedala?
Jana sa pokúšala spomenúť si, či otca niekedy videla modliť sa. Bol veriaci? Mal osobný vzťah s Bohom? Skôr sa jej zdalo, že nie. Napriek tomu začala hovoriť o modlitbe. Otec jasnými očami na ňu pozeral: „Ja sa modlím, tak po svojom.“ A dodal: „Mám rakovinu.“ Zavrel oči.
Jana ticho plakala. Odrazu sa úplne triezvym hlasom rozhovoril o svojom pohrebe a veciach, ktoré treba ešte vybaviť. Zdalo sa, že je nad všetkým, čo sa okolo neho deje. „Nebojíš sa smrti?“ opýtala sa Jana. Zaznelo rozhodné nie. Posledné tri dni však nespokojne odchádzal. Prekážal mu vývod z močového mechúra a snažil sa vytrhnúť si infúzie. Umieral veľmi ťažko. Rovnako ťažko umierali aj ďalší chlapi v izbe.
Po pohrebe Jane vírila v hlave otázka: Prečo žijeme tak, aby sme umierali ťažko a bolestivo? ⋌Pripravila DAGMARA