Prvé kolieskové korčule si maratónec Dušan Kutnár z Liptovského Mikuláša kúpil, keď išiel do dôchodku. Jazdí na nich už päť rokov bez chráničov.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. K Dušanovi Kutnárovi sa postupne pridal jeho syn a vnuci, a tak na kolieskových korčuliach pretekajú spolu tri generácie Kutnárovcov. Svoj sedemdesiaty štvrtý maratón chce zabehnúť desiateho mája v Prahe. O jeho aktivitách sme sa s ním porozprávali.
Väčšina dôchodcov si kúpi papuče, vy ste si kúpili kolieskové korčule. Prečo a aké boli vaše korčuliarske začiatky?
- Potrebujem pohyb, neobsedel by som doma. Začínal som v nemocnici v suteréne interného oddelenia a v poliklinike v stĺpovej hale, keď tam nikto nebol. V nemocnici som bol často, lebo som tam roky robil šoféra. Potom som trénoval na parkovisku pred Kauflandom, keď skončila pracovná doba. Od deviatej večer niekedy aj do polnoci. Začiatky boli ťažké. Mal som veľa pádov, otras mozgu, rozbitý nos, čelo aj bradu. Vyzeral som, ako keby som prišiel z Iraku a vybuchla predo mnou bomba.
Prečo nepoužívate chrániče?
- Lebo mi zavadzajú a prekážajú v pohybe. Ale mám prilbu. Na pretekoch je povinná.
Kde trénujete v súčasnosti?
- V zime sme trénovali v motokárovej hale v Palúdzke. Sme vďační, že nám to dovolili, lebo v Liptove nemáme kde v zime a nečase trénovať. Veľa možností nemáme ani v lete. Na pešej zóne sa dá jazdiť len pomaličky, aby sme neohrozovali chodcov. Pretekári totiž dosahujú priemernú rýchlosť až 30 km za hodinu. Jediné miesto v okolí, kde sú dobré podmienky na tréning, je letisko v Jakubovanoch. Tam chodievame.
Kam chodievate na preteky a aké máte výsledky?
- Preteky bývajú na celom Slovensku aj v Česku, od Karlových Varov po Užhorod. Súťažiaci sú zaradení do kategórii podľa veku. Už sa poznáme, sme dobrá partia. Dôchodcov sa na pretekoch stretáva pravidelne asi desať. Na stupni víťazov som stál viackrát. Vlani sa mi na korčuliarskom maratóne v Prahe podarilo poraziť majstra Českej republiky. Teší ma, že aj môj vnuk Denis, ktorý chodieva s nami na preteky už tretí rok, má veľmi dobré výsledky. Minulý rok skončil spomedzi viac ako 80 pretekárov zo Slovenska aj Česka v svojej kategórii štvrtý. Ponúkli mu, že by mohol reprezentovať Slovensko na majstrovstvách Európy družstiev, ale musel by chodiť na tréningy do Košíc. Uvažujeme o tom. Preteká už aj mladší vnuk Dávid a tiež mu to ide veľmi dobre.
Nedávno ste vraj za dva dni absolvovali so synom Jaroslavom dva polmaratóny. Jeden bežecký v Prahe a druhý korčuliarsky v Bratislave. Ako ste to stihli?
- Normálne. Išli sme mojou tisícdvestotrojkou, ja som šoféroval. Do Prahy sme prišli večer, pozreli si trochu mesto a išli sme spať. Vyspali sme sa v aute, ráno sme prišli na štart a zabehli sme polmaratón. Na oficiálne výsledky sme nečakali, lebo sme sa ponáhľali na korčuliarsky polmaratón do Bratislavy. Podľa mojich hodiniek som mal výsledný čas 2 hodiny 23 minút, Jaroslav bol asi o tri minúty rýchlejší. S časom sme neboli spokojní. Bola dlhá zima, nemali sme natrénované. Mal som nabehaných len asi 60 km, Jaro nič, lebo skoro celý január a február premaródil. Večer sme prišli do Bratislavy, prespali sme zase v aute, ráno sme si obuli korčule a prešli 22,5 kilometra. Na korčuliach som bol zase rýchlejší ja asi o tri-štyri minúty. Mal som čas jednu hodinu a tri minúty.
Beháte aj klasické, 42-kilometrové maratóny. Koľko ste ich zabehli?
- Sedemdesiattri, polmaratóny nerátam. Prvý maratón som zabehol, keď som mal 38 rokov. Dovtedy som väčšinou jazdil na motorke. Potom som si dal operovať kolená a začal som behať. Do cieľa prvého maratónu v Ko-šiciach som dobehol vtedy, keď už odratávali limit a chceli zavrieť bránu. Ledva som to stihol.
Kde všade ste bežali maratóny?
- Na Slovensku a prevažne v socialistickom zahraničí - v Nemecku v Berlíne a Lipsku, Poznani, Moskve.
Aký bol maratón v Moskve?
- Zaujímavý. Neboli tam občerstvovacie stanoviská s vodou tak často, ako sme boli zvyknutí. Boli sme už takí smädní, že sme sa chceli napiť z rieky. Ale strážili ju policajti a nepustili nás k nej. Nakoniec nám dali vodu z cisterny. Keď som ju pil, cítil som medzi zubami štrk. V Moskve som bol s Vilom Zlejším, starostom Beňadikovej. Cestovali sme spacím vagónom a on si skladal puky na obleku, aby sa mu nepokrčil. Smial som sa mu, načo si bral oblek, že si mal zobrať tepláky. Neskôr sme stáli v Moskve v rade a chceli si pozrieť nejaké pamiatky. Ja som mal na sebe cyklistický dres, on oblek. Zrazu prišli dvaja policajti a vyradili ma z radu, lebo som nebol vhodne oblečený. Vtedy sa zase smial Vilo mne.
Západná Európa a Amerika vás nelákala?
- Ani nie. Raz som mal ísť na majstrovstvá do Londýna. Bolo to za socializmu, keď bolo treba devízový prísľub. Keď mi dali papiere, čo všetko treba povybavovať, vyplniť a koľko to bude stáť, povedal som si, že namiesto raz do Londýna pôjdem radšej päťkrát do Berlína. Po revolúcii som bol v Benátkach aj Paríži. Pôvodne prišli za mnou, že do Paríža potrebujú šoféra. Ale povedal som im, že chcem aj behať. Čo som sa tam mal na nich pozerať?
Pretekáte sám za seba alebo za klub?
- Som členom Kanoe Tatra Klubu (KTK) Liptovský Mikuláš. Až mi zimomriavky naskakujú, keď si predstavím, ako som dobehol polmaratón v Rajci a komentátor zahlásil: „Do cieľa dobehol Dušan Kutnár z KTK Liptovský Mikuláš, kolega olympijských víťazov Eleny Kaliskej a Michala Martikána."
Často vás vídať s kamerou. Čo nakrúcate?
- Robím kameramana pre videorozhodcu pre hokejový a futbalový zväz. Predtým som točil pre Maticu slovenskú, Galériu P. M. Bohúňa, pre mesto a múzeum som nakrúcal všelijaké kultúrne, spoločenské aj politické podujatia, robil som rôzne dokumenty.
Natočil som napríklad 75. výročie pionierskej organizácie. Takú masu ľudí dnes už asi nikto nedá dokopy. Nakrúcal som aj súkromné oslavy, svadby, sväté prijímanie, ale už to nerobím. Nakrúcam iba vianočné divadlo a pochovávanie basy v Ľubeli.
Kedy sa chystáte najbližšie bežať alebo jazdiť na kolieskových korčuliach?
- Desiateho mája chcem zabehnúť svoj 74. bežecký maratón v Prahe.
