ZÁVAŽNÁ PORUBA. Freeridista Michal Oško dosahuje na lyžiach rýchlosť viac ako sto kilometrov za hodinu. O jeho športovej aktivite sme sa s ním pozhovárali.
Odkedy sa venujete freeridovému lyžovaniu?
- Lyžujem odmalička, freeridovému lyžovaniu sa venujem asi šesť rokov. Teda od šestnástich.
Ste profesionál?
- Poloprofesionál. Keby som bol profesionál, musel by som lyžovať celý rok a mať sponzora, ktorý by mi to platil. Ja lyžujem väčšinou v zime a v lete si zarábam na zimu.
Ako ste sa dostali do Bulharska a kto to platil?
- Oslovila ma jedna česká produkcia, ktorá robí filmy o freeride, či by som sa nechcel zúčastniť filmovania v bulharských horách, že mi všetko budú platiť. Vybrali si mňa ako najlepšieho slovenského jazdca, Jirka Lausekera, najlepšieho českého freeridistu a najlepšieho českého telemarkistu Aleša Hladíka. Telemarkista je niečo podobné ako freeridista, ale má voľné päty. Freeridisti ich majú pevne ukotvené. V Bulharsku sme boli dva a pol mesiaca.
Kde konkrétne ste jazdili a aké sú bulharské hory?
- Hory v Bulharsku sú dlhé a strmé, podobne ako na Chopku. Ale sú asi o tristo metrov vyššie ako u nás. Najvyšší bulharský kopec Musala má 2925 metrov. Ten som síce nezlyžoval, ale zlyžoval som Todorku, ktorý má asi o dvesto menej. Je v pohorí Pirin v Bansku, kde je známe lyžiarske stredisko. Práve tam bol svetový pohár žien. Jazdili sme v národných parkoch, ale nestretli sme žiadneho rendžera. V Čiernej Hore sú hory nebezpečnejšie a zradnejšie. V Bulharsku je čistá príroda, žiaden turista. V lesoch behajú iba divoké kone. V pohorí Rila je asi sedem jazier.
Koľko vrchov ste zlyžovali?
- Lyžovali sme každý deň. Do Bulharska sme si ťahali aj dva skútre, ktorými sme sa prepravovali pokiaľ sa dalo a ďalej sme šliapali peši. Používali sme snežné pásy a snežnice. Vybrali sme si každý svoju lajnu, trať, kadiaľ pôjdeme, kameraman Marty Smolík a fotograf Jen Renolt si vytipovali miesta, odkiaľ nás budú kamerovať a fotografovať. Mali sme vysielačky a každý deň sme zlyžovali asi tri lajny. Za celý pobyt som spadol iba dvakrát, raz som zlomil lyžu, keď som narazil špičkou do skaly. Ale nebolo to nič vážne.
Odtrhli ste sedem lavín. Nebáli ste sa, že v nich zostanete?
- Bolo to ponaučenie a dobrá skúsenosť. V dvoch lavínach som išiel po doske a vtedy treba byť extrémne rýchly a dostať sa z nej čo najskôr von. Musím byť skrátka rýchlejší ako lavína. Raz som sa dosť bál aj som si prvýkrát zakričal: Mišo, musíš ísť, nesmieš zaváhať. Tak som pálil.
Akou rýchlosťou?
- Možno stovkou, možno aj stodesať. Rýchlosť záleží od snehu a od terénu. Ale sú to paľby a riadne gule.
Boli ste často zranený?
- Mal som polámané obidve ruky, otras mozgu aj narazené rebrá. To bolo asi najhoršie. Cítil som ich tri mesiace.
Boli ste iba v horách alebo ste mali možnosť spoznať aj bulharskú kultúru a ľudí?
- Bývali sme v chate v údolí hôr v nadmorskej výške asi 1900 metrov a väčšinou sme boli na snehu. Ale presúvali sme sa autom medzi Rilským pohorím a Pirinom, videli sme chudobu aj nenormálne bohatstvo. Majú tam veľa horúcich prameňoch, niektoré majú teplotu viac ako sto stupňov. Riedia ich, aby sa v nich dalo kúpať. Volajú ich bane, sú síričité a chodili sme sa do nich zregenerovať. Čo sa týka Bulharov, máloktorí vedeli po anglicky, takže komunikácia bola dosť ťažká.
Ako ste sa stravovali?
- Občas sme si navarili alebo sme sa išli najesť do reštaurácie. Bulharská špecialita je pleskavica, niečo podobné ako naša fašírka a syrene kartofle, čiže zemiaky.
Čo robíte v lete?
- Plávam, bicyklujem, jazdím na motorke, rúbem a pílim drevo a behám za sponzormi.
Čo je na freeridingu najťažšie?
- Práve to - zohnať sponzorov.
Aké najväčšie úspechy ste zatiaľ dosiahli?
- Bol som tretí na Jasná adrenalín, piaty v Švajčiarsku, v európskom rebríčku som zatiaľ štvrtý.
A v svetovom?
- Žiadny. Najskôr sa musím kvalifikovať na svetovú tour v roku 2010. Kvalifikácia sa bude jazdiť v Nórsku, Taliansku a Švajčiarsku. Prvé preteky už boli v Jasnej, bol som štvrtý. Chcel by som si zmerať sily s tými najlepšími. Lyžujem odmalička preto, lebo to mám rád, som v tom dobrý a nič iné neviem robiť lepšie. Dúfam, že sa mi nejakí sponzori ozvú a pomôžu, aby som mal šancu zabojovať s najlepšími.
