Asi práve preto „kopaničiarsky synek“ evanjelického farára Štefánika rezonuje doslova celým politickým spektrom aj v súčasnosti. Parafrázujúc motto májovej konferencie: Je tu, v zrkadle prameňov a najnovších poznatkov historiografie.
Najmä mladším odchovancom bulváru však musí pripadať taký záujem až podozrivý, veď M. R. Štefánik nepripomína celebritu.
Pripomína ho škola aj chata
Francúzskeho brigádneho generála M. R. Štefánika pripomína v Liptove Vojenská akadémia, Štefánikova chata pod Ďumbierom. V Partizánskej Ľupči stojí dodnes pomníček na počesť padlých v prvej svetovej vojne, s jedinou bustou zakladateľa novodobého demokratického štátu Čechov a Slovákov v regióne. A to je všetko. Je to málo? V dokumente francúzskej proveniencie, ktorý vysielala 3. mája verejnoprávna televízia, naznačili, prečo Štefánik túto funkciu odmietol.
Také jednoduché. Byť ministrom vojny v čase mieru? Mnohých prekvapili aj iné podrobnosti zo života francúzskeho generála, ktorý roku 1915 predstavil v Paríži predsedovi vlády Aristide Briandovi T. G. Masaryka. Svojmu učiteľovi sa Štefánik - oslovoval ho „otecko“ - chcel revanšovať. Vrátiť požičané. Nielen za poznatky z filozofie, ale azda aj za kabát, zimník, ktorý Masaryk v jeden chladný pražský deň svojmu študentovi venoval.
Vo filme sa ale o núdznych podmienkach mladého Milana Štefánika a masarykovom zimnom kabáte nič nehovorí. Viac sa spomínajú vyhrotené vzťahy Štefánika s Benešom.
Francúzski autori vyvracajú často opakovanú legendu o tom, ako Masaryk premýšľal, Beneš hovoril a Štefánik vykonával. Fakty hovoria niečo iné. Ten, kto premýšľal, bol najmä Štefánik, ktorý vtiahol do svojich temer utopistických plánov i Masaryka. A Beneš? Ten sa k nim pridal až neskôr v Paríži, keď bolo už jasné, že veru nebude „českého kráľovstva“, ale spoločná republika.
Kariéru politika nechcel
Štefánik sa v tejto súvislosti stretol v Mohileve aj s cárom Mikulášom II.. Nebola to jediná hlava korunovaná, s ktorou počas svojho krátkeho života oficiálne rokoval. Štefánika možno pokladať za nášho prvého diplomata a ministra zahraničných vecí.
Napriek tomu v závere svojej sibírskej misie v januári 1919, teda v čase, keď mu z Prahy „meldovali“, že je ministrom vojny, sa vyslovil: „Nechcem robiť politickú kariéru. Až sa vrátim, skoro zmiznem z Európy za svojou vedeckou prácou a nikto nebude vedieť, kde som.“
Najlepší priatelia
Listujúc v dvoch knižných zväzkov Š. Osuského a B. Pavlů a Josefa Bartůšeka, ktoré vyšli v roku 1938, nie je jasné, či bol československým ministrom vojny alebo národnej obrany. Naopak, jeho dlhoročný, najlepší priateľ, vrstovník Vavro Šrobár, sa aj vďaka Štefánikovi stal prvým slovenským ministrom pre správu Slovenska. V roku 1918 bol ružomberský lekár už známym autorom rezolúcie mikulášskej prvomájovej manifestácie garbiarov.
So Štefánikom, tak ako s inými predstaviteľmi slovenskej inteligencie, ho spájali najmä pražské štúdiá. Šrobár dlhé roky viedol Detvan, spolok slovenských študentov v Prahe.
„Nedeľné sviatočné vychádzky Detvana sa čoskoro tak vžili, že sa všetci na ne tešili,“ píše vo svojich spomienkach Šrobár a dodáva: „Sledoval som dvojaký účel, jednak odtiahnuť mládež od vysedávania v dyme kaviarní a iných lokálov, jednak zorganizovať krúžok mladých vzdelaných ľudí, ktorí by sa dokonale pripravili na verejný boj za slovenský ľud.“
Šrobár, ktorý v Ružomberku vydával a u Salvu tlačil mesačník Hlas, požiadal už v roku 1903 Štefánika, aby viedol kultúrnu rubriku. Redaktorstva sa zhostil s jemu vlastnou svedomitosťou: „Korektúru sme s Jankom Bottom (známejším pod pseudonymom Ivan Krasko, pozn. red.) päťkrát previedli a predsa sa vyskytuje množstvo chýb. Nebude sa možno páčiť z gardy Czambela – čechysmus, ktorého skutočne mohlo byť menej... dva týždne už takmer nespím.“
Vavrovi písal listy z ciest
Šrobár vo svojich memoároch zaznamenal iba časť zo Štefánikovej korešpondencie. Stala sa kronikou nielen ich nezvyčajného, priam bratského, vzťahu. Zároveň dokresľuje aj zemepis krátkeho, ale dynamického, Štefánikovho života.
Listy „vrelemilovanému Vavrovi“ dokumentujú cesty človeka, ktorý myslí na svoju vlasť. V roku 1906 píše spod Mont Blancu, ktorý zdolal niekoľkokrát, o dva týždne už odchádza do Turkestanu a do Tibetu na pozorovanie zatmenia slnka.
Vedec, doktor Štefánik, od roku 1906 precestoval pre vedecké účely kus sveta. Po Európe a Ázii sa dostal do južnej Ameriky, neskôr do severnej Afriky. Odtiaľ píše: „Drahý Vavro, som ďaleko-ďaleko v Sahare. Dosiahol som až M. Zab, teraz sa vraciam do Algeru, ale musím ešte vykonať asi štyristo kilometrov, než sa dostanem na najbližšiu železničnú stanicu...“
„Videl som tu sektu fanatikov, ktorí hltali škorpiónov, prepichovali si bruchá, podivné zjavy.“
Vavrovi Šrobárovi píše, ako mu niekoľkokrát sľúbil, že keď bude v Paríži, v druhom Štefánikovom domove, za ním pricestuje: „Drahý Vavro, vyber sa do Paríža hneď, ja tam už budem, keď dostaneš môj dopis. Kúpiš li si lístok v Prahe, kartu Praha – Paríž a retour, tak máš asi 25-30% slevy...“
Voči druhým bol starostlivý, ale aj kritický. V jednom z listov Šrobárovi píše: „Budíme národ nie k ľudskému povedomiu, ale vháňame ho do úzkoprsého národnostného delíria. Z jazyka slovenského činíme modlu, zo zdravého demokratizmu oslavu roztrhaných gatí, miesto poctivej výchovy náboženskej, filozofickej – nesvedomitý oportunizmus.“
Zahynul blízko domova
Pre Halleyho kométu v roku 1910 precestoval krížom najprv Atlantický a neskôr i Tichý oceán. Z Tahity píše Vavrovi ako sa tam niekedy „vzdor tej sláve" cíti opustený. Videl kus sveta. A to zatiaľ nesadol do lietadla.
Neobjavil aviatiku, ktorá ho počas vojny tak preslávila, ale zároveň sa mu stala osudnou. V Srbsku pri havárii takmer padol do zajatia.
V Rusku po roku 1917 nechcel mať nič spoločné s politikou bielych ani červených, v Japonsku rokoval s predstaviteľmi vlády, v USA ho naši krajania privítali ako známu osobnosť. Smrť ho zastihla po doteraz celkom neobjasnenej havárii lietadla tak blízko domova.
Vavro Šrobár spomína po rokoch na svojho priateľa: „Štefánik žil rýchlo a spôsob jeho smrti bol jediný, ktorého bol hodný. Vzplanul, ako jasná hviezda a jeho pamäť svieti ešte dnes v srdciach všetkých, čo ho poznali. Bol hvezdárom, bol politikom, bol vojakom, bol diplomatom, ale predovšetkým bol dobrým človekom a priateľom.
LACO HÁMOR
