ZÁVAŽNÁ PORUBA. Po päťdesiatich rokoch, ako sa dal Vladimír Iľanovský na olejomaľbu spomína na svoje začiatky. „Farby ma bavili od malička a priznám, že osud mi ich venoval do celého života," povedal Vladimír Iľanovský od Paukov. Rezký osemdesiatnik zdôraznil, že k remeslu maliara sa treba narodiť s talentom: nebáť sa výšok, byť pohyblivý, odvážny a mať zmysel pre farby.
Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia mladého maliara natierača robota nasmerovala do Vysokých Tatier. Tam ho najviac oslovili obrazy tatranských štítov podpísaných menom Berec. Tento český umelec v Tatrách maľoval aj vystavoval. „On maľoval obrazy a ja izby. Jeho tvorba ma však nevysloviteľne oslovila. Objavil som v sebe niečo, o čom som nevedel, že mám. Akoby zázrakom stretol som inšpiráciu. Duša zacítila, že mám na viac ako maľovať izby. "
Vybral si náročnú techniku
Vo voľných chvíľach navštevoval výstavy, po večeroch začal skúšať. Plátno sa našlo v práčovni hotela, o drevený rám a farby pri „maliarčine" núdza nebola. Prvé ťahy štetcom neboli celkom vydarené, no vyjadrovali pohľad turistu na okolie. Až neskôr namaľoval obrázok na pamiatku. Zaradil sa k maliarom, ktorých urobila krajina a dar videnia.
Tatranská príroda postupne a pomaly formovala maliara a jeho nadanie. Vyvíjal sa ako samouk, bez umeleckej školy. Pochopil, že základ každej maľby tvorí tvar a mäkko namiešané farby. Znalci výtvarného umenia vedia, že olej predstavuje síce náročnú, ale vďačnú techniku na vyjadrenie priestoru, svetla a tieňov.
„Začal som maľovať krajinky. Motív tatranských končiarov ma tak zasiahol, že do môjho prvého obrazu Lomnického štítu v roku 1955 som vložil toľko síl, snahy a tvorivého úsilia, že aj po päťdesiatich rokoch zostal rovnako krásny ako vtedy, keď som ho maľoval," vyznal svoj vzťah k svojmu prvému vydarenému vyjadreniu štetca. K obrazu patrí rám. Ten obyčajne vyberá maliar. Autor tejto krajinomaľbe prisúdil vzácny, blondelový, ktorý pôsobí ako ozvena.
Zrak je vďačný svedok
Po prvom úspechu sa rozbehol naplno. Za viac ako päťdesiat rokov namaľoval päťdesiat obrazov. Dnes je rodinný dom Iľanovských aj netradičnou minigalériou. „Obrazy, ktoré namaľujem, obyčajne najskôr vystavujem doma. Veľa z nich som daroval sestrám, švagrovi, kmotrovi, deťom. Viem, že pohľad na peknú krajinku vždy osvieži a vyvolá spomienku. Zrak je vďačný svedok."
Cesta nejedného majstra štetca smeruje od krajinky ku zátišiu. Takú si zvolil aj Vladimír Iľanovský. „Kvety, ovocie, kytice a kombinácie ma tak oslovili, že som potreboval tvoriť. Chcel som obrazy zo svojej duše umiestniť na plátno. Nemožno predsa stále stáť na rebríku a štetcom maľovať neuveriteľne veľké plochy."
Pre Vladimíra Iľanovského, maliara natierača, ktorý sa upísal náročnému remeslu, znamená maľovanie obrazov oddych a potešenie. Dôležitý je motív, predstava toho, čo chce človek namaľovať. Nato musí nastúpiť chuť a koníčku venovať nielen veľa času, ale aj prostriedkov. Pritom nezanedbať nič: správne namiešať farby a štetcom vyjadriť, čo cíti k objektom, ktoré maľuje. Maľba je pre neho zrkadlo duše na plátne.
