LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pri príležitosti smutného výročia úmrtia básnika Ivana Laučíka sa stretávajú jeho priatelia. Poetka Anna Ondrejková je jednou z nich. Ale aj jednou z príčin týchto stretnutí. Všetci si so sebou vezmú niektorú z jeho básnických zbierok a listujú, čítajú. Rozprávajú sa o Ivanovi, ako keby žil.
Básnika vytiahol novinár na strechu
„Ivana Laučíka som spoznal ešte ako učiteľa základnej školy. Vtedy bol obľúbeným skôr medzi žiakmi ako u nadriadených, ktorým robili básnické extravagancie „politické ticho pred búrkou" a problémy. Mal som napísať o básnikovi, žijúcich v Liptovskom Mikuláši, ktorému vyšla druhá zbierka poézie Sme príbuzní na začiatku (1970). Bol som novinársky elév, začínajúci redaktor okresných novín. Keď som mal Laučíka odfotografovať, vytiahol som ho po rebríku na strechu. On neprotestoval a mne je i teraz trápne, lebo to bolo zbytočné. S odstupom času si uvedomujeme, s kým všetkým sme v meste žili. Medzi nimi, umelcami sa „pohyboval" Ivan Laučík. Jeho prvá básnická zbierka Pohyblivý v pohyblivom (1968) súvisí so vznikom skupiny Osamelí bežci, v ktorej boli Peter Repka a Ivan Štrpka. A reťazová reakcia. Do literárneho života sa vtedy zapojil otvoreným listom básnickej skupine publikovaným v Mladej tvorbe Dušan Mitana. Slovensko je malé. Všetci sme nakoniec stretli najprv u Domina Tatarku a neskôr vo „vyšetrovačke". Zvláštne, ale literátov v tom čase nebolo ani málo, ani priveľa. No, takých Laučíkov, so „živým pátosom irónie" bolo ozaj ako šafranu," spomína novinár Laco Hámor.
V Laučíkovej tvorbe nešlo o nové, ale o večné
Po rokoch Daniel Hevier o tvorbe Ivana Laučíka poznamenáva: „Nejde o počet básnických zbierok, ale o intenzitu výpovede. Laučík o tom hovorí lapidárne: „Čestne som písal." V jeho tvorbe nešlo o „nové, ale o večné", písal vo svojich poznámkach. V liste priateľom oznamuje: „Stal som sa vedúcim mladých bádateľov nekonečna".
Laučík bol prirodzeným objaviteľom a do hôr, medzi ktorými vyrástol a rástol chodil vo chvíľach, keď padali lavíny. Slávny americký básnik Allan Ginsberg o tejto stredoeurópskej partii, ktorej zakladateľský čin bol v Laučíkových rukách, vo svojom zápisníku ich nazýva „mladými karpatskými vlkmi".
Básnik Laučík sa vyjadroval nielen v poézii, ale aj pri krátkych stretnutiach, hoci i na ulici, emocionálne, všetko prežíval dynamicky s dôrazom na osamelosť a otvorenosť dejov, ktoré sa odohrávajú v jeho blízkosti. A čo je dôležité poézii veril. Básnickým slovom sa vracal k motívom rodného kraja, k jeho histórii.
Už ako stredoškolskému učiteľovi Strednej lesníckej školy v Liptovskom Hrádku mu po dvadsiatich rokoch vyšla tretia zbierka básní Na prahu počuteľnosti (1988), o tri roky Vzdušnou čiarou, neskôr Havránok (1998), Po dlhej trase osamelého bežca (2003) a súborné dielo Básne (2003).
Písal perom a nevyznal sa v počítačoch
Jozef Mihalkovič zaznamenal ako sa v Literárnych revoch Dada Nagya objavili jedni z najvzácnejších Osamelí bežci. „Práve kniha I. Laučíka Básne bola hlavným dôvodom ich opätovného stretnutia, pretože, ako povedal I. Štrpka, všetky odpovede treba hľadať v tejto knihe.
Laučík, už nevedno po koľký raz, trpezlivo a s úsmevom vysvetlil, ako sa Osamelí bežci stretli, rozprával o tom, čo znamenal a čo spôsobil ich prvý manifest Návrat anjela. Čo bolo najdôležitejšie, čítal z čerstvo vydanej knižky svoju nenapodobiteľnú poéziu a v myšlienkach sa vracal ku chvíľam, kedy básne vznikali i ku chvíľam, kedy dostávali konečnú podobu. Nechýbala mu sebairónia: „Nikomu by som takéto návraty neprial. Zarecitoval som si, zaspomínal, porozmýšľal. Niektoré básne som nespoznával, pri iných sa mi zase rozjasnilo ako v krištáľovej guli a videl som do nich."
S odstupom času dostávajú slová, ktoré niekedy s úsmevom hovoril svojim žiakom, zvláštnu príchuť: „Vnímate ma ako jedného z horších autorov. Píšem perom, neovládam počítače. Ale ja vám stále hovorím, najmä teraz pred maturitami, buďte radi, že máte možnosť zažiť na vlastné oči niekoho, koho meno je už teraz v učebniciach."
