Ktovie, ako by dopadla fiktívna návšteva slávneho, hoci nekonformného, dramatika Oskara Wilda v Liptove na 35. ročníku Festivalu amatérskeho divadla Belopotockého Mikuláš?
Ani jemu, ba ani väčšine ochotníkov nechýba sebairónia, trčiaca aj z jeho myšlienky v úvode. Isteže, každé predstavenie je iné a o inom. Lepšie, zaujímavejšie, veselšie, smutnejšie. Veď o to predsa ide.
Pred prvým festivalovým ročníkom v máji 1954 si pripomenuli život a dielo liptovského knihára Gašpara F. Belopotockého, tak ako teraz, po tridsiatich piatich rokoch, len Liptáci. Najlepší zbojníckou témou.
V roku 1954 divadelníkov zo Závažnej Poruby priviedol na festival otec básnika Milana Rúfusa, liptovský osvetár a ochotnícky režisér Peter Rúfus. Z druhého brehu Váhu prišli do Mikuláša s predlohou J. Záborského Jánošíkova večera. Ochotníci z Hubovej v tomto roku zasa s Feldekovou hrou Z dreva vyrezané – Jánošík podľa Vivaldiho. Je v tom kus symboliky.
Človek si len útržkovito uvedomuje, čo všetko sa medzi tým v slovenskom ochotníctve stalo. Teatrológovia, ale najmä diváci, isto vnímajú prácu stoviek hercov, režisérov, scénografov, technikov, organizátorov a nadšencov ochotníctva.
Ochotníci z Hubovej
Staré dobré a prajné časy, keď prišli do centra Liptova béčkári z celej krajiny, víťazi prehliadok, pripomínali teraz striebristé vlasy Ivana Šenšela, Karola Komanderu, Emila Hižnaya, Milana Matisa a iných ochotníckych osobností. Podľa divadelnej kroniky priviedol na dosky, ktoré znamenajú svet, aj na Belopotockého Mikuláš, Milan Matis „svojich“ z Hubovej už po štvrtýkrát.
V storočnej histórii súboru mohli prísť aj viac razy. Známy režisér sa ani teraz nebál inscenovať muzikál: „Potešilo by ma, ak v zbojníckej trilógii, po Bryllovom muzikáli Na skle maľované a Ťapákovom Pacho sa vracia, pribudne úspešný muzikál. Do tretice všetko dobré. Starostka obce Zdenka Jarošová, známa divadelníčka, k tomu dodáva: „Nikto si nevie predstaviť, čo bude, keď nebude v obci divadlo.“
V roku 1987 v časopise Javisko píše dramaturg Anton Kret: „V súbore z Hubovej nás doslova prekvapí záľaha hereckých špičiek, ale aj režijná práca Milana Matisa, pričom všetko sprevádza vysoká inscenačná náročnosť a vycibrená predstavivosť.“
Znaky profesionálneho divadla sú aktuálne aj po vyše dvadsiatich rokoch. Interpreti, počnúc Petrom a Ľubomírom Olosovcami (Jánošík a Uhorčík), Máriou Prídavkovou (Baba), Darinou Kašákovou (Uhorčíkova žena), Alojzom Galanom (cisár Karol VI.), Štefanom Kútnikom, Beatou Olosovou až po rodiny Pikľovcov, Pažítkovcov, Okáľovcov, Belušovcov, Strakovcov a iných si v pravde profesionálnymi hereckými a speváckymi výkonmi získali divákov. A nebola to žiadna presilovka. Medzi hľadiskom a javiskom, na ktorom účinkovalo takmer štyridsať ľudí.
Čo sa v súbore po rokoch zmenilo? V rodinách sa za ten čas z mladúch a ženíchov stali staré mamy a dedovia. Kolektív zázračne obohacujú ďalšie talenty. Ako to stíhajú? Zrejme sú dávno vo finále celoslovenskej kampane Vypni telku, zapni seba, ktoré usporiadali aj tento rok roku od 18. do 24. mája .
Ide o to, aby sedem dní nesledovali televíziu, nehrali počítačové hry a netrávili zbytočne čas pri internete. Divadelníci, nielen z tejto obce, ale aj ostatní v Liptove, sú dôkazom toho, ako sa organizátori kampane mýlia. Sedem dní je totiž veľmi málo.
Klasika má stále zelenú
Nikdy sa nekončiaci príbeh o láske a pytačkách, ale aj o ľudských priekoch, honbe za majetkami, Tajovského Ženský zákon v podaní likavských divadelníkov boli milým pohladením. Štýlovo čisté herecké kreácie s naturalistickou kresbou postáv klasickej predlohy lahodili očiam aj sluchu. Podobných inscenácií bolo na festivale viac.
V Smrečanoch sa ochotníci zo súboru Rozmajrín nezľakli náročnejšieho textu Martina Kukučína Neprebudený. Do života archaickej dediny vtiahli divákov ochotníci z liptovskomikulášskej mestskej časti Ploštína. Hra Boženy Slančíkovej Timravy Páva bola ušitá na mieru účinkujú- cich. Režisérka Mária Grajciarová mala oporu v spoľahlivých výkonoch celého kolektívu, ktorý nadväzuje na ochotnícke tradície z roku 1920.
Aj absurdné divadlo, aj zábava
Celkom z iného súdka bola inscenácia absurdnej hry Eugéne Ionesca Plešatá speváčka v réžii Renáty Kögelovej. Väčšinu z prítomných divákov tiesniacich sa priamo na javisku zaujali oduševnené herecké výkony interpretov zo Základnej umeleckej školy v Liptovskom Hrádku.
Absurdná dráma o neschopnosti komunikácie medzi ľuďmi, z ktorej mladý interpretačný kolektív ambicióznej režisérky štylisticky čisto vykresal priamo v nákladnom výťahu javiska tragickú frašku (fresku), riskantne zaútočila na pocity pozornejších divákov. V „banalitách všedného dňa“ sa trochu stratilo zreteľnejšie vypointovanie príbehu.
S podobnými inscenačnými starosťami sa popasovali aj ich rovesníci zo súboru LUpčianske NETRadičné divaDLO. Lunetrdláci vďaka Jaroslavovi Janíčkovi, ktorému sekunduje už syn Jakub, sa v našom zemepisnom priestore snažia vyplniť medzeru kabaretnej a satirickej zábavy. Pôvodný Janíčkov text otitulkovali príznačne: Zabili deduška, parchanti! I to vraví samé za seba.
O každej z desiatich inscenácii, ktoré ozdobili program tohtoročného Belopotockého Mikuláša, sa dá rozprávať. Analyzovať klady i zápory.
Od roku 2004 chýbajú na prehliadke súbory z iných kútov krajiny. Aj povestné inscenácie Jožka Bednárika, Vlada Sadílka, Ondreja Šulaja, Ľuba Vajdičku, Vlada Benku, Matúša Oľhu a iných sú už iba lanskými snehmi. Krásnymi spomienkami. Tak ako sviatočné predstavenia činohry Slovenského národného divadla, ktorými spravidla vrcholil sviatok ochotníkov.
To nič. Treba hľadieť do budúcna s optimizmom. Po dvoch ročníkoch (2008 a 2009) sa zdá, ako keby stáli naši amatérski divadelníci temer na začiatku, ako v roku 1954, no určite nie na tom istom mieste.
LACO HÁMOR
