Vlamači si v roku 2005 odniesli z obecnej galérie 26 olejomalieb, dve litografie a dve kresby. Správcovi - Galérii M. P. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, tým spôsobili takmer 25-miliónovú škodu.
Pred polstoročím 17. mája 1959 zomrel vo Važci, po zákernej chorobe, český maliar Jan Hála. Rázovitej podtatranskej obci venoval všetko. Svoj život i dielo. Srdce aj ľudské i umelecké ideály. Ako sa tridsaťročný maliar z južných Čiech v lete roku 1923 dostal do kraja pod Kriváňom?
Tak ako mnohých iných cestovateľov pohľad z okna vlaku na rázovitú dedinu v lone prírody oslovil mladého maliara. Keďže sa riadil maliarskym citom a srdcom, to mu našepkávalo zostaň. Bol presvedčený, že našiel ozaj, to čo hľadal. Prostredie plné umeleckej inšpirácie. Vrátil sa sem, prenajal neveľkú drevenicu nad dedinou a pustil sa do práce: „Nenadál jsem se, že spěchám v náruč dědiny podtatranské, které krása mě za srdce uchytila, takže jsem zapomněl na celý svět.“ Nebol jediným. Karel Čapek napísal o Važci, že ak je humor soľou zeme, v tejto dedine majú soli neúrekom.
Hálove obavy sa rozplynuli
Do Tatier chodievali maľovať viacerí českí a slovenskí umelci František Havránek, Jaroslav Augusta, Peter Kern, Gustáv Malý, Martin Benka. Filmoval a fotografoval tu aj Karol Plicka i Pavol Socháň. Ale nik z nich nevytvoril také mnohostranné a syntetické dielo, zachytávajúce nielen krásu prírody, ľudovej architektúry, krojov, ale aj životnú filozofiu, hrdosť, zápas o každodenný chlieb, ako Hála - naturalizovaný Važťan.
Už v detských rokoch prejavovalo dieťa pekárskeho majstra z juhočeskej Blatnej záujem o históriu, literatúru a výtvarné umenie. Učarovali mu diela Mikuláša Aleša a Josefa Mánesa. Gymnázium vychodil v Českých Budějoviciach, vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe.
Krátko na to už zostal tu pod Tatrami: „Od chvíle, keď som prešiel po drevenej lávke cez Váh a vstúpil som do vnútra dediny, všetky moje obavy sa rozplynuli ako para. Nevedel som, čo mám najskôr vnímať. Či tie milé drevenice s maľovanými okienkami, či chlapcov v širokých klobúkoch, alebo urastené dievky v rukávoch. Môj sen - nájsť rýdzich Slovanov, ktorí doteraz neodložili svojráznu kultúru, sa splnil,“ píše vo svojich Spomienkach J. Hála.
Hálovcov neobišli ani ústrky a útrapy, keď režim Slovenského štátu ho nútil vysťahovať sa do Blatnej. Na nátlak Važťanov sa mohol vrátiť.
Dedina ľahla popolom
Pôvodnú drevenicu, v ktorej Hálova rodina bývala, požiar nepoškodil. „Važec a maliar Jan Hála sú ako dvojčatá,“ hovorieval naslovovzatý Važťan, spisovateľ a organizátor miestneho kultúrneho života, správca Hálovej izbice Štefan Rysuľa: „Zachoval nám Važec dvadsiatych rokov, ešte pred tým strašným požiarom. Jemu vďačíme za to, že sa podoby pôvodnej dediny zachovali v umeleckej podobe."
Učiteľ Š. Rysuľa v málo známom dokumente spomína na stratené gazdovské domy, stodoly a na ďalšie poklady ľudovej kultúry, ktoré sa 17. júlom 1931 navždy stratili. Vtedy ľahlo popolom 540 z celkového počtu 581 domov, slamou pokryté drevenice i murované domy.
Podtatranskú dedinu vernú tradíciám, zvykom dávnych predkov, svojskú v reči i v speve si uchovala v spomienkach aj nádejná klaviristka, manželka Rina Hálová: „V spomienkach som ubehla času. Bolo to v najkrajšom období vrchárskej dediny, v čase slávy dozretých tráv, keď všetko, čo má zdravé údy, rozbehne sa na rozľahlé horské lúky pod Kriváň, do vône kvietia, vzdávajúceho sa kosám v chlapských rukách, steľúceho sa do riadkov pod hrabľami spievajúcich dievok.“
Životná múdrosť horalov
Maliar Jan Hála patrí k zakladateľom modernej slovenskej ilustračnej tvorby pre deti. V tatranskom plenéri rozvíjal vidiecko-žánrovú tvorbu, v ktorej výtvarne dokumentoval a oslavoval svojráz podtatranskej dediny (figurálne kresby a olejomaľby Pastierik, Tkáčka, Uspávanka v poli, 1924; Bača, 1927, portrétne štúdie a žánrové kompozície Priadky, Pred večerom, 1928; Starý v perinách, Tanec do krutu, 1931).
Zvolil realistický prístup aj v krajinomaľbe aj v zobrazovaní ľudových typov - Važecká nevesta, 1928; Zima vo Važci, 1931; Mišo muzikant, Važecká svadba, 1932. Podobne ako Fullove, aj jeho detské ilustrácie sprevádzajú životom generácie malých i väčších čitateľov. Vďaka Hálovým maľbám zostáva prostý ľud, jeho ľudové zvykoslovia a prírodné krásy tatranskej oblasti v povedomí verejnosti už v predvojnovom období. Vytvoril mnohostranné a syntetické dielo, zachytávajúce nielen krásu prírody a ľudovej architektúry, ale aj rázovitých krojov. Jeho obrazy ilustrujú životnú múdrosť horalov, svojráznu filozofiu, hrdosť, ale i dramatický zápas o každodenný chlieb.
V roku 1999 privítali vo Važci, počas pietnej spomienky, početnú Hálovu rodinu. Okrem syna Janka nechýbali Dimitrij Slonin, Radmil, Jelen s rodinami. Vtedy ešte netušili, že o krátky čas sa údajne najkrajšie zo zbierky Hálových diel stratí. Mnohé originály sú doteraz nezvestné.
LADISLAV LACKO
