Jána Pavellu z Hýb ako šesťročného chlapca otec Ondrej zavolal pomôcť v roku 1951 pri montáži vežových hodín v dedine. Aspoň pridržať meter a pol veľký číselník. Chlapča netušilo, že takmer o päťdesiat rokov bude spoznávať srdcia skoro všetkých vežových hodín na Slovensku. A všetky pojme za svoje lásky.
HYBE. Pre Jánovho otca Ondreja Pavellu, hodinára-amatéra, boli hodiny srdcovou záležitosťou. Z okna domčeka v Hybiach videl na vežové hodiny v dedine. Keď v rádiu hlásili čas, odhrnul záclonku a pozrel, či idú presne. Raz nešli. Prikázal svojmu synovi Jánovi, aby ich napravil. Mládenec však so svojou milou šli do kina, na hodiny zabudol. Spomenul si na ne neskoro v noci. „Nemám problém ísť v noci do kostola. Odmokol som a kráčal do veže k hodinám. V tichu kostola zneli nielen moje kroky, ale aj pravidelné buch, buch, buch. Jediný raz v živote som sa bál. Zastal som. Straší? Nie. To tak zneli v kostole hodiny z veže. Nikdy predtým som to cez deň nepočul. Autá a hluk z dediny prehlušili tlkot hodín."
S budíkom v ruke porovnávajú čas
Ján Pavella sa hodinám profesionálne neupísal od mladosti. Vyštudoval elektroniku na univerzite v Prahe, potom pracoval v hrádockej Tesle. Po päťdesiatke cítil, že potrebuje zmenu. Žeby hodiny? Áno, nešiel však celkom do neznáma. Overil si, že na Slovensku chýbajú odborníci pre vežové a fasádne hodiny. Keďže lásku k hodinám možno dostal do vienka, možno ju zdedil po otcovi, svoj zrelý vek upísal času. Dokonca aj na dome v Hybiach si zostrojil hodiny. Idú presne. Ženičky z dediny si vraj občas večer prídu s budíkom v ruke pozrieť, aký je čas a nastavia si ich podľa hodín u Pavellov.
Na Slovensku pozná takmer všetky vežové a fasádne hodiny s mechanickým pohonom či aj modernejšie s elektronickým systémom riadenia. Nazeral do ich útrob od Čiernej nad Tisou cez Banskú Bystricu až po hodiny v Jakubove pri rakúskych hraniciach. Dôverne pozná aj hodiny na Michalskej veži v Bratislave či na veži Oravského hradu. Pri rekonštrukcii hodín na Chráme sv. Jakuba v Levoči si s ním a jeho partiou mužov zahral vietor nepeknú hru. Rozfúkal sa naplno vo chvíli, keď vyniesli hore na lešenie číselník s priemerom tri metre. Veru mali všetci čo robiť, aby ich vietor aj so vzácnou časťou hodín nesfúkol na zem. Trenčianske hodiny, ktoré podľa pesničky smutne bijú, majú číselník chránený sklom. Nie je to bežné pri vežových hodinách, ale k trenčianskym mal prístup nielen Ján Pavella, ale na vyhliadkovú vežu chodia aj turisti.
V Liptove spravoval hodiny nielen v Hybiach, ale aj vo Važci, Hubovej, Bobrovci, Liptovskej Osade, Kokove, Ružomberku, v Liptovskom Mikuláši či Pribyline.
Stopäťdesiaty výstup sa mu takmer stal osudným
„Na veži mestského hradu Barbakan v Banskej Bystrici sa počas rekonštrukcii hodín v zlatej kupole našli staré písomnosti asi zo 17. storočia a som rád, že som bol pri tom," povedal Ján a dodal, že vedenie mesta sa rozhodlo vložiť do zlatej guli na veži informácie zo súčasnosti. Je medzi nimi aj záznam s menom Jána Pavellu ako človeka, ktorý pracoval na vežových hodinách.
Nedávno si hodinár robil „inventúru" výstupov do hodinových veží. Zistil, že ich má za sebou stopäťdesiat. Keď stál na lešení práve pri stopäťdesiatych hodinách, stratil rovnováhu. Po asi trojmetrovom páde sa zachytil a odniesol to jeho ľavý bok. „Je to nebezpečné, ale na svoju prácu som nikdy ako na nebezpečenstvo nepozeral. Dokonca si nikdy neuvedomujem, že je to moje zamestnanie. Skôr koníček, obrovská záľuba," mäkko sa usmial Ján.
Nie pri všetkých vežiach možno postaviť lešenie. Niekde treba k hodinám vyliezť po lane. Na to si Ján Pavella už roky pozýva profesionálnych horolezcov, ktorí zvládli aj prácu na číselníkoch. Aj vo svojej žene Oľge má Ján verného pomocníka. Oľga, učiteľka matematiky a výtvarnej výchovy na dôchodku, využíva svoju aprobáciu pri prácach na hodinách. Do hybskej dielničky jej manžel dováža číselníky vežových hodín a ona ich reparuje. Dokonca pri reštaurátorskej práci na banskobystrických hodinách sa naučila pre ňu nový spôsob „maľby". Keďže čísla aj ručičky hodín boli zo zlata, Oľga zvládla techniku kladenia zlatých tenkých platničiek na podklad.
Jej pomoc však nie je to najdôležitejšie pre J. Pavellu. Rokmi overený vzťah rozkvitol do radosti zo vzájomnej prítomnosti. Manžel ju veľmi rád berie na cesty za hodinami. „Oľga pripraví do termosky kávičku, v aute sedí vedľa mňa, rozpráva. Ak cestujeme ďaleko, ostávame spať niekde v hoteli a užijeme si spoločný večer v inom prostredí," potvrdil Ján a dodal, že sú to milé a vzácne chvíle.
Jeho snom je zostrojiť v Hybiach orloj s remeselníkmi
Majster hodinár má v rámci svojej profesie blízko aj k moderným exteriérovým hodinám. Niekoľko z nich ukazuje čas v Liptove. Napríklad na budove železničnej stanice v Liptovskom Hrádku či trojhranné hodiny pri hoteli Kultúra v Ružomberku. V poslednom čase dokonca „liečil" podobné z Liskovej. Vandali si počas noci vybrali za cieľ dokazovania svojej sily trojstranné hodiny s teplomerom, ktoré stáli v dedine pred kultúrnym domom. Zlomili kovovú žrď, ktorá ich držala, a z hodín urobili doslova šrot. Ján im vdýchol znovu život.
Čo pre J. Pavellu znamená čas? Má ho? „Nemám. Ale keď budem mať čas, splním si jeden sen. Chcem v Hybiach postaviť orloj podobný pražskému. Nebudú v ňom apoštoli ako v Prahe, ale remeselníci. Kedysi v Hybiach totiž žili rôzni remeselníci - kováči, hrnčiari, farbiari plátna, a tak by som ich chcel zvečniť v hodinách. Postavy už mám pripravené, mechanizmus hodín naštudovaný, potrebujem čas."
