Nad obcou sa vypína skalné bralo, ktoré volajú Čerenová. Na vrchole je plošina veľká asi ako futbalové ihrisko. Kedysi vraj na nej stál drevený hrad. Z Čerenovej je nádherný výhľad na celý Liptov, možno aj preto na vrchol brala robili výstupy národovci a spievali na ňom spevokoly. Nad Čerenovou je kopec zvaný Lômi, odkiaľ je zase niekedy počuť zvony až z Krakova.
Keď sme prechádzali po dedine, vychutnávali sme si nielen nádhernú prírodu, ale aj neuveriteľné ticho. V dnešnom hlučnom a uponáhľanom svete nám Liptovská Anna pripadala ako oáza pokoja. Ak je pravda, že aj ticho lieči, mohli by si v dedine pokojne otvoriť sanatórium. Dokonca ani malý psík, ktorého sme stretli pred obecným úradom, neštekal. Akoby nechcel narušiť to krásne ticho. (Neskôr sme sa dozvedeli, že starosta si ho zobral z útulku.)
Na obecnom úrade
Budova, v ktorej sídli obecný úrad, vyzerá síce zvonku ošarpane, ale keď sme vošli dnu, bola to iná káva. Starožitný nábytok, barokové stoličky, stôl aj skriňa, veľké zrkadlo, obrazy na stenách. Skoro ako v kaštieli. „Keby ste prišli pred troma rokmi, nepoznali by ste to tu. Všetko bolo zničené. Bol tu starý nábytok, rozbité akumulačky, zima, dokonca aj myši sme tu mali,“ povedala Kornélia Plachá, pracovníčka obecného úradu, a pokračovala: „O to, že dnes obecný úrad sídli v pekných priestoroch, sa zaslúžil Ivan Bella. Starostom je prvé volebné obdobie, teda dva a pol roka. Za ten čas sa v dedine veľa zmenilo. Dal zrekonštruovať obecný rozhlas, ktorý už nefungoval asi päť rokov, verejné osvetlenie, obec je krajšia a čistejšia.“
Vtom prišiel starosta, ktorého slová chvály trochu priviedli do rozpakov. „Viete, všetko už bolo opotrebované, doslúžilo, a preto bolo treba všetko prerábať. V budove, v ktorej je obecný úrad, bola kedysi škola. Dali ju postaviť pred vyše sto rokmi miestni zemani, poskytli pozemok. Malotriedku v 70-tych rokoch zrušili a odvtedy je tu obecný úrad. Bol už v takom havarijnom stave, že nutne potreboval rekonštrukciu. Začali sme interiérom, ale plánujeme zrenovovať aj fasádu budovy. Nábytok a zariadenie som vybavil sponzorsky. Mojím koníčkom sú starožitnosti, preto som obecný úrad zariadil v tomto štýle. Aj spoločenskú miestnosť, ktorá je ľuďom k dispozícii na všetky slávnostné udalosti.“
Páčil sa nám nielen starožitný nábytok, ale aj bronzový reliéf Svätej Anny. Dozvedeli sme sa, že jeho autorom je Fero Kráľ a odliali ho až v Krakove.
Zapísané v kronike
Na obecnom úrade sme nahliadli aj do kroniky. Od roku 1951 ju písal miestny učiteľ Ondrej Železník. Vychoval asi štyri generácie, učil dlho aj na dôchodku a v dedine ho mali radi. Pestoval stromy, choval včely a hral na viacerých hudobných nástro- joch. Do kroniky napísal: „Obec sa delí na dve časti: severnú časť, vlastnú dedinu a južnú časť nazvanú Podzámčie, inak Varalie. Medzi oboma časťami je prázdna medzera. Medzi dedinou a Varalím bol pred 1. svetovou vojnou veľký rozdiel stavovský. V dedine takmer všetci boli zemani, vo Varalí nachádzali sa len sedliaci. Splynutie týchto dvoch stavov nastalo až po roku 1918, keď boli zrušené výsady zemanské a nastala rovnosť všetkých občanov pred zákonov. Avšak i dodnes sú bývalí zemani pyšní na svoj pôvod a v oslovení si zachovali oni. “
V kronike sme sa, okrem iného, dočítali, že v obci žila rodina Allmanovcov, ktorí s veľkým úspechom liečili besnotu. „Na liečbu besnoty pohryzením od psa používali svoje vlastné prírodné prostriedky. Liek si rodina ponechávala v tajnosti i napriek záujmu lekárov.“
V Jelšovej sihoti
So starostom sme sa vybrali na malú exkurziu po obci. Najskôr nás zaviedol do parku pred obecným úradom. „Na jar v ňom gazdovia vždy zasadili symbolicky jeden strom, a tak vznikla veľká ovocná záhrada. Ale časom spustla a zostarela. Chceli by sme ju omladiť a zasadiť nové stromy,“ povedal starosta a pozval nás do Jelšovej sihote. Tak sa volá miesto, kde rastú staré jelše a kde kedysi bývali chýrne zábavy a majálesy. Chodievali na ne ľudia z okolitých obcí aj Oravy. Ukázal nám pozostatky štyroch betónových pilierov, na ktorých stála budova zvaná Filoména. Bol v nej výčap a hrali muzikanti. Posledné zábavy v Jelšovej sihoti boli asi pred tridsiatimi rokmi.
„Máme v pláne prepojiť záhradu pred obecným úradom s Jelšovou sihoťou a urobiť z nej relaxačno-oddychovú zónu s lavičkami, chodníkmi a altánkom, aby si tu ľudia mohli oddýchnuť a možno aj zatancovať,“ prezradil starosta.
Chcú zostať oázou pokoja
Spýtali sme sa, čo ešte plánuje v dedine vybudovať. „V mnohých okolitých obciach budujú chatové osady a megalomanské penzióny. Ale my ich tu nechceme. Máme inú predstavu. Chceme zachovať pôvodný ráz podhorskej dediny, aby zostala aj naďalej oázou pokoja. Tento názor zdieľa drvivá väčšina obyvateľov. Mám to šťastie byť starostom v obci, kde si ľudia rozumejú, majú pochopenie a veľmi si to vážim. V dedine je pohoda. U nás si ešte stále môžete nechať odomknuté auto alebo bicykel a nikto vám ho neukradne,“ skonštatoval starosta. Aj v Liptovskej Anne sa rozvíja turistický ruch. Ľudí lákajú okolité Chočské vrchy, pekné turistické trasy a chodníky, ktorými sa dá prejsť až na Oravu. Blízko je Starhrad, Havránok, priehrada Liptovská Mara. „Rušno je tu hlavne v lete. Mnohí si prerobili staré chalupy, veľa ľudí ubytováva turistov v súkromí. V zime bývajú v dedine väčšinou dôchodcovia, mladí sa sťahovali za prácou. Ale sme radi, že tento trend sa už zastavil a v obci zostávajú aj mladé rodiny. Zameriavame sa hlavne na to, aby bývanie ľudí dostalo vyššiu kvalitu. Na námestí pred obchodom sme vysadili kvety, dali nové lavičky, informačnú tabuľu aj telefón. Snažíme sa, aby obec bola čistá, od jari do jesene pravidelne kosíme, v zime odhŕňame z ciest sneh. Okolo cintorína chceme vysadiť dreviny a vytvoriť tak živý plot,“ poznamenal Ivan Bella. Má síce rovnaké meno ako prvý slovenský kozmonaut, ale nemá s ním nič spoločné. Sú iba menovci. Starosta je rodák z Liptovskej Anny a stojí nohami pevne na zemi. Obec sa snaží zveľadiť a pomáha jej aj sponzorsky. Jeho koníčkom je, okrem starožitností, aj umenie. V Liptovskom Mikuláši má galériu GAN a založil známu aukčnú spoločnosť. Výťažok z aukcie obrazov, ktorú robil v spolupráci s Lions klubom minulý týždeň v Košiciach, venovali zrakovo postihnutým deťom.
BEATA CHRENKOVÁ
