V Liptovskom Mikuláši je najväčším problémom získať zaškoleného onkológa. Pacienti si myslia, že jedna ambulancia je málo.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V Liptovskomikulášskej nemocnici je jedna onkologická ambulancia. „Prekáža mi, že onkologická ambulancia je v suteréne, v čakárni sú holé steny a kým pacienti čakajú na chemoterapiu, vozia pred ich očami po chodbe prikryté telá," posťažovala sa v redakcii jedna pani. Najväčší problém je však v niečom inom.
„Pol roka chodím s mamou každý týždeň na chemoterapiu do nemocnice v Liptovskom Mikuláši. Onkologická ambulancia je v suteréne a prostredie, v ktorom pacienti čakajú, je, podľa mňa, nedôstojné," povedala Elena Balážová.
Na vlastné oči vraj neraz videla, ako po chodbe pred pacientmi čakajúcimi na chemoterapiu viezli mŕtvolu zakrytú plachtou. „Je to hrozný pocit. Ako keby onkologickí pacienti boli určení na odpis."
Holé steny, otvorené dvere
Nepáči sa jej ani to, že steny v čakárni aj na chodbe sú holé, iba plafón „zdobia" rúry. Navyše, na ľudí fúka cez otvorené vchodové dvere. Keď ide ošetrovateľ s pacientom na vozíku von alebo dnu, má problém zatvoriť ich. Za nimi je totiž šikmá plošina, v zime dosť nebezpečná, lebo sa na nej šmýka. Sústredí sa na pacienta a na to, aby nespadol a dvere nechá otvorené.
„Keby boli na fotobunku, zatvárali by sa samé a na pacientov by nefúkalo. Alebo sa do onkologických pacientov už neoplatí investovať?" vyslovila otázku Elena Balážová. Uvítala by, keby čakáreň trochu skrášlili a na steny zavesili obrazy, aby prostredie nebolo také deprimujúce. Pacienti v nej totiž trávia dlhé hodiny.
Dlhé čakanie sa snažia spríjemniť zdravotné sestry
„Stalo sa nám, že sme prišli na chemoterapiu ráno o siedmej a keď sme sa zapísali, boli sme na 34. mieste. Z nemocnice sme odchádzali o štvrtej," povzdychla si Elena Balážová.
Myslí si, že jedna lekárka na onkológii nestačí, hoci „je milá a má dobrý prístup k pacientom. Ópiové náplasti však môže predpísať iba jej mama, ktorá chodieva z Liptovského Hrádku. Minule sme skončili chemoterapiu o jedenástej, lekárka z Hrádku mala prísť okolo pol druhej. Čakanie je veľmi nepríjemné, lebo mame sa po chemoterapiách chce veľmi spať. Spríjemňujú nám ho niektoré zdravotné sestry, hlavne sestrička Grétka. Je veľmi ochotná, obetavá a ľudská."
Kvety nedovoľuje predpis, stromček ukradli
V onkologickej ambulancii Liptovskej nemocnice s poliklinikou sme popoludní zastihli už iba sestričku. Vo dverách sme stretli pacientku, ktorá práve odchádzala a do reči jej veľmi nebolo.
Vybrali sme sa teda za riaditeľom nemocnice Jánom Vyšňanom. Naše otázky tlmočil primárovi interného oddelenia Viliamovi Iľanovskému. Onkologická ambulancia je totiž súčasťou interného pavilónu, do ktorého sa interné oddelenie presťahovalo v roku 1989.
„Umiestnenie onkologickej ambulancie bolo projektované vzhľadom na nutnosť umiestenia špeciálneho digestora. Je to prístroj na odsávanie pár a splodín liekov, ktoré sa používajú pri chemoterapii," vysvetlil Viliam Iľanovský. Priznal, že prostredie nebolo najvhodnejšie. Preto pri rekonštrukcii interného pavilónu vyčlenili jednu bočnú miestnosť a prerobili ju na čakáreň, aby pacienti nemuseli čakať na chodbe. Vymenili obloky aj dvere, ktoré síce nie sú na fotobunku, ale oveľa lepšie, ako tie predtým. Vlani vymaľovali ambulanciu. Kvety v nej byť nemôžu, lebo to nedovoľuje hygienický predpis.
Obrázky by v čakárni byť mohli, ale nie je isté, ako dlho by v nej vydržali. Kradne sa totiž všade a takmer všetko. Pred dvoma rokmi ukradli z chodby, na ktorej je onkologická ambulancia, vyzdobený vianočný stromček. Primár však sľúbil, že nejaké obrázky na steny zavesí, aby v čakárni bolo útulnejšie.
Stretnutiu so smrťou sa niekdy nedá vyhnúť
Tvrdenie, že pred onkologickými pacientmi vozia mŕtvych, Viliam Iľanovský odmietol. „Mohlo dôjsť k omylu. V zime vozia na vyšetrenia imobilných pacientov, ktorí majú zakryté celé telo plachtou a dekou, čo môže robiť dojem, že sú mŕtvi."
Ukázal nám, že nebožtíkov vozia na patológiu druhým vchodom, ktorý je na opačnej strane ako onkologická ambulancia. V zime museli tento vchod, podľa jeho slov, na istý čas zatvoriť lebo hrozilo, že na niekoho by mohol spadnúť kus snehu zo strechy. Tak sa mohlo stať, že mŕtvych museli previezť druhým vchodom pri onkologickej ambulancii.
„Stretnutie so smrťou je vždy nepríjemné, ale niekedy sa mu nedá vyhnúť. V nemocnici sa s ňou stretávame často. Keď zomrie pacient na oddelení, musí zostať ešte dve hodiny na lôžku, až potom telo prevezú na patológiu. Pre pacientov, ktorí sú s ním v izbe, je to určite nepríjemné. Ale taký je predpis," vysvetlil V. Iľanovský. Zdôraznil, že onkologickí pacienti nie sú v žiadnom prípade na okraji záujmu, práve naopak.
Problém je získať zaškoleného onkológa
Onkologickú ambulanciu v Liptovskej nemocnici navštevuje v súčasnosti asi tristo pacientov. Na chemoterapiu chodia asi štyria-piati denne. „Snažíme sa im poskytnúť čo najlepšiu starostlivosť a podmienky. Robíme všetko pre to, aby sme ambulanciu udržali a aby pacienti nemuseli chodiť na vyšetrenia a chemoterapie do Ružomberka. Najväčším problémom je získať zaškoleného onkológa," povedal V. Iľanovský.
Vlani v mikulášskej nemocnici ordinovali istý čas až traja onkologickí lekári. Bohuslav Jedlička však odišiel do dôchodku, onkologička zo susedného kraja sa vrátila do miesta svojho trvalého bydliska a Beata Ujcová sa koncom minulého roka rozhodla pre súkromnú prax vo všeobecnej ambulancii v Liptovskom Hrádku.
„Chceli sme onkologickú ambulanciu udržať za každú cenu. Keďže Beáta Ujcová je jediná doktorka v regióne, ktorá má atestáciu v odbore klinická onkológia, dohodli sme sa, aby v onkologickej ambulancii zostala pracovať aspoň na čiastočný úväzok a upravili sme jej ambulantné hodiny. Chodieva z Liptovského Hrádku približne o pol jedenástej. V ordinácii od rána pracuje jej dcéra Alexandra, ktorú zaškoľuje pre túto prácu," objasnil situáciu primár Iľanovský.
„Vieme, že to nie je ideálne, ale je veľmi ťažké získať pre túto medicínsku profesiu zaškoleného klinického onkológa. Verím, že sa nám to podarí. Je vypracovaný aj projekt na vytvorenie úplne novej onkologickej ambulancie v nemocnici," dodal.