Program bol tentoraz dvojdňový, venovaný aj maliarovi Janovi Hálovi a prišli naň aj hostia z Moravy, Oravy a rodáci z rôznych kútov Slovenska.
Chorovod Omilienci je starodávny obrad súvisiaci s vítaním a oslavou jari. Je jediný svojho druhu na Slovensku a môžete ho vidieť iba vo Važci. Po dedine chodia ženy a dievčatá v krojoch a spievajú: „Omilienci chodia, za ruky sa vodia, grajciare skvadajú, o mňa nič nedbajú.“ V rukách držia šatky, ktorými sú spojené a tvoria sprievod pripomínajúci podkovu. „Omilienci sú od slova milovanie. Vyjadrujú lásku dvoch ľudí, ale aj lásku k domovine. Omilienci vítajú jar, ospevujú svoj domov a svoj život,“ vysvetlil Michal Kapasný, vedúci folklórnej skupiny vo Važci. Každoročne pripravuje program vítania jari a nebolo to inak ani tento rok.
Prišli z Oravy aj Moravy
Tentoraz bol však program bohatší a medzinárodný. Okrem domáceho folklórneho súboru Važec a detského folklórneho súboru Podkrivánček v ňom vystúpili aj Týnečáci z Týnca pri Olomouci, ktorí majú družbu s folklórnym súborom Važec, zahrala dychovka z Varína aj terchovská ľudová hudba Púpov.
Pôvodne mal byť celý program vonku na námestí, kde je pekný drevený altánok s pódiom. Ale keďže predpoveď počasia bola nepriaznivá, uskutočnil sa napokon v kultúrnom dome. Omilienci však mali šťastie. Kým kráčali so spevom po dedine, ešte nepršalo. Rozpršalo sa, až keď prišli do kinosály. V máji ju zrekonštruovali, vymaľovali, vymenili osvetlenie, zrenovovali sociálne zariadenie.
Na pódiu bola symbolická drevená studnička, lebo súčasťou vítania jari býva pravidelne aj otváranie studničiek. Kedysi ich otvárali pod Kopou za dedinou. Tradovalo sa, že kto na Ducha vyčistí aspoň jednu studničku, bude po celý rok zdravý. Kde studničky nevyčistili, za trest nemali vraj dosť vlahy. Studničku otvorila Margita Hybenová. Pred rokmi napísala scenár otvárania studničiek a vymyslela aj „zariekan- ku,“ ktorú už poznajú Važťania naspamäť. „Studnička, studnička, otvor sa, svätý Juraj, prosím ťa, daj nám svoje dary zeme, dobrú, čistú vodu piť, by sme mohli zdraví byť.“ Do vody v studničke namočila vetvičku a pofŕkala ňou ľudí dookola.
Kopala studienku
V programe plnom spevu, tanca a poézie, ktorý scenáristicky a režijne pripravil Michal Kapasný, zazneli aj jeho verše. Na záver všetci účinkujúci zaspievali pieseň Kopala studienku, ktorá má takú istú melódiu ako slovenská hymna. „To je naša, važecká hymna. Keď ju u nás, vo Važci, počul Janko Matuška, tak sa mu zapáčila, že na ňu napísal text a stala sa slovenskou hymnou,“ prezradila žena z Važca. K účinkujúcim sa pridali všetci v sále.
Počuť slovenskú hymnu v originálnom važeckom prevedení bol neopakovateľný zážitok.
Maľované žitie
Omilienci a program vítania jari vo Važci sa uskutočnil v poslednú májovú nedeľu. Deň predtým v kinosále obecného domu uviedli program Maľované žitie pri príležitosti 50. výročia úmrtia maliara Jana Hálu. Jeho autorom je Michal Kapasný a premiéru mal pred pätnástnimi rokmi na Folklórnom festivale Východná. Odzneli v ňom piesne, básne aj spomienky Jana Hálu, ktorý vo Važci žil a tvoril tridsať rokov. Na svojich obrazoch zvečnil mnohých Važťanov, staré drevenice, važecké zvyky, folklór aj okolitú prírodu. Žiaľ, Galériu J. Hálu vo Važci pred štyrmi rokmi vykradli zlodeji.
Spomienky a vyznania Jana Hálu prerozprával Vlastimil Papež. Na slávnosti sa zúčastnila aj delegácia z Blatnej, rodiska maliara Jana Hálu, s ktorou má Važec družbu.
Dve výstavy
Sprievodnými akciami oboch dní boli dve výstavy. Poľovnícku v miestnom kultúrnom stredisku nainštalovalo Poľovnícke združenie Kriváň Važec pod vedením svojho predsedu Daniela Šeďu. Výstavu v drevenici Jana Hálu pripravil miestny odbor Matice slovenskej pod vedením Margity Hybenovej. Otvoril ju starosta Važca Rastislav Profant a starosta Blatnej Josef Hospergr. Mnohé predmety na výstavu nezištne požičali Važťania. V drevenici je aj výstava výroby a spracovania ľanu a dobového zariadenia važeckých domácností ešte pred ohňom.
Čierny deň
Važec vyhorel 17. júla 1931. Za necelých šesť hodín zostalo bez prístrešia asi dvetisíc ľudí. „Aj lavička nad vodou zhorela, aj mlynské koleso, hoci naň voda padala," napísal Jan Hála v knihe Pod Tatrami. „Je to pohľad hrôzy a ľútosti, pripomínajúci život a smrť, márnosť sveta i jeho krásu. Tu stál a pýšil sa svojou krásou hrdý Važec, najvýraznejší medzi podtatranskými dedinami. Dnes Sodoma a Gomora tu leží pred nami," napísal po požiari J. Hála. Pamiatku vyhorenia obce si Važťania pripomínajú dodnes. Každoročne sa 17. júla rozozvučia zvony a ženy chodia v čiernom.
Hoci Važec po ohni už nikdy nebol ako predtým, niečo sa v ňom predsa len nezmenilo. Važťania si zachovali svoje ľudové zvyky a tradície a sú na ne hrdí.
BEATA CHRENKOVÁ
