Nezamestnaná chemička a činoherná herečka Anna Mišurová blúdila raz Ružomberkom. Zaujal ju názov Divadelná kaviareň. Okamžite sa jej v hlave zrodil nápad: „Ponúknem do kaviarne rozprávočky divadla jedného herca s plyšovými hračkami."
RUŽOMBEROK. Anna Mišurová začala hrať divadlo jedného herca v Divadelnej kaviarni v Ružomberku. V súčasnosti kaviareň nie je, ale bábkoherečka si zo záľuby urobila svoje zamestnanie. Učí v umeleckej škole a hrá s bábkami.
Kde boli začiatky vašej hereckej dráhy?
- Divadlo hrávam od roku 1972. Začínala som v detskom divadelnom súbore v Hubovej u Zdenky Jarošovej a naším najväčším úspechom bola účasť na celoštátnej súťaži v Šali v roku 1976. Bolo len samozrejmosťou, že v dospelosti som prestúpila do súboru dospelých k režisérovi Milanovi Matisovi. Jemu vďačím za veľa. Je to veľký a vzácny človek - je mojím druhým otcom. Naučil ma pohybovať sa, artikulovať, vžiť sa do hereckej postavy a hlavne milovať z celého srdca dosky, ktoré znamenajú svet. Profesionálne som vyučená chemička.
Mali ste základy aj z rodného domu v Hubovej?
- Moja mama, keď som bola malá, strčila ma do károvanej sukne a hojdávala ma v nej. Popri tom mi recitovala a rozprávala rozprávky. Otec, ktorý sa vrátil z hory, nám po večeroch čítaval rozprávky od Dobšinského. Myslím si, že to boli prvé zrnká, ktoré začali už v detstve klíčiť a doviedli ma k umeniu.
Ako sa z činohernej herečky stala bábkoherečka?
- Keď som pred štyrmi rokmi videla v Ružomberku názov Divadelná kaviareň, bola som nezamestnaná. Navrhla som vedeniu kaviarne, že môžem u nich robiť rozprávočky s plyšovými hračkami. Vzali ma, a tak každý utorok vznikala nová rozprávka. Bola to drina. Z knižnice som si vzala knihy od troch rozličných autorov na jednu tému. Rozprávky som načítala, prerozprávala tak, aby sa obsah zmestil do tridsiatich piatich minút. Nerobila som si scenár k žiadnej z nich. Písanie by ma zaťažovalo. Plyšové bábky sme neskôr nahradili veľkými manekýnmi a ozvučili predstavenie.
V kaviarni išla rozprávka za rozprávkou. Propagáciu, bábky, kostýmy, scénu sme robili na vlastné náklady. Vydali sme plagáty a roznášali ich v okruhu tridsaťpäť kilometrov na bicykli, vlakom, autobusom či taxíkom.
Všetky rozprávky vznikali a dodnes vznikajú v chodbe dvojizbového bytu. Nemám žiadne javisko. Keď potrebujem pustiť hudbu, tak z vedľajšej izby. Najlepšie sa mi však nacvičuje, keď je byt prázdny. Niekedy je však dobré, keď z izby zaznie od niektorého zo synov: „Mami, si trápna. Ako môžeš takto rozprávať? Vôbec nemeníš hlasy! Ako držíš tú bábku?"
Synovia majú osemnásť a dvadsaťjeden a bez nich by som divadelné predstavenia nevedela zrealizovať. Po roku úspešného účinkovania sme sa rozhodli založiť občianske združenie pod názvom Divadlo Ofina.
Čo sa stalo, keď Divadelná kaviareň padla?
- Rozprávočky skončili. Ľudia ma však zastavovali na ulici - prečo nepokračujete? Rozmýšľala som, či sa do rozprávok znovu pustiť, pretože už som mala svoje zamestnanie v základnej umeleckej škole (ZUŠ) a bábkové divadlo je náročné. Ostala som aj v škole verná divadlu a vediem v nej literárno - dramatický odbor.
Začala som opäť hrávať. Našla som si nový priestor v hostinci Dreváreň, kde sme divadelné predstavenia hrali každú druhú nedeľu. Naďalej sme hrávali po škôlkach, školách, kultúrnych domoch a v súkromí. V ružomberskom kultúrnom dome sme odohrali štyri predstavenia a kolega zo ZUŠ-ky sa prišiel pozrieť na divadelnú inscenáciu Perníková chalúpka. Navrhol: „Daj rozprávku do súťaže." Zavolala som na predstavenie režiséra Milana Matisa. Mala som totiž pocit, že moje divadlo je nezrelé na súťaž. Usmial sa a povedal: „Tvoja rozprávka spĺňa všetky predpoklady detského diváka, je živá, nápaditá."
Na scéne ste len vy a vaše bábky?
- Keď hrám predstavenie, niekedy si prizvem na scénu deti z publika. Sú úžasné. Svojou kreatívnosťou zapadnú do inscenácie a stávajú sa sebavedomejšie, istejšie, sú z nich odrazu veľkí herci. Moje divadlo je úplná improvizácia. Často neviem, kam sa pôsobením detského herca a diváka zvrtne. Mám rada blízky kontakt s dieťaťom. Je to pre neho hodená rukavica. Stačí chytiť jedného a zburcuje celé hľadisko. Ich nadšenie ide ako lavína.
Prvé skúseností zo súťaží?
- V roku 2007 sme s divadelnou inscenáciou Kocúr v čižmách vyhrali okresnú a krajskú súťaž a cestovali do Rimavskej Soboty na celoštátnu súťaž Dospelí hrajú deťom. O rok neskôr sme s novou inscenáciou Ako išlo vajce na vandrovku skončili taktiež na celoštátnej súťaži v Rimavskej Sobote. Na celoštátnej súťaži je veľké riziko v práci s detskými divákmi. Je veľmi náročné ukočírovať na súťaži štyristo divákov - na jedného bábkoherca je ich skutočne veľa.
Sme účastníkmi festivalov Divadelná Chalúpka v Brezne, Festivalu Janka Roháča v Nitrianskom Pravne. So svojimi rozprávkami putujeme po regió- noch Liptova a Oravy. Naším najväčším úspechom je tohtoročná účasť na festivale v Poľsku v meste Žiwiec, kde nám ponúkli spoluprácu.
Hovoríte v množnom čísle. Nerobíte predstavenia sama?
- Na javisku som sama s bábkami, ale mám technikov - mojich dvoch synov Filipa a Kristiána a zvukárku Andreu Martoňovú. Zvukárka tohto roku však končí školu a odchádza od nás, takže momentálne hľadáme do Ofiny zvukára.
Kto vám šije bábky?
- Prvé mi vyrobila učiteľka v materskej škole Mária Vystuženíková, menšiu ježibabu, hada, korytnačku a slimáka som si urobila ja, niektoré bábky mi šili v škole úžitkového výtvarníctva. Najobľúbenejšiu bábku obryňu mi vyrobila výtvarníčka Mária Martinková z Ružomberka.
Prečo ste si zriadili doma požičovňu karnevalových masiek?
- Mojim synom som robievala masky typu: klbko vlny, komín, papuča či vodník. Masky boli vždy výtvarne veľmi dotvorené a ak odev nebol mimoriadne nápaditý, namaľovala som tvár, aby maska mala punc kvality.
Masky sa nám hromadili v byte, chlapci vyrástli, a tak navrhli, aby sme ich začali požičiavať. Požičovňa funguje už štvrtý rok. Teraz už nešijem, ale masky zháňam celoročne. Presnejšie povedané, skôr hľadám nápady v obchodoch. Ak nájdem zaujímavý predmet či oblečenie, viem si hneď predstaviť, s čím ho skombinujem a čo z neho dotvorím.
Takže vaša záľuba k herectvu a bábkam prerástla do veľkých rozmerov?
- Áno.Pre mňa je divadlo droga. Neviem si predstaviť, že by som prestala hrať divadlo. Napĺňa mňa aj celý môj život. Niet pre mňa krajšieho pocitu, ako dívať sa do usmiatych alebo rozplakaných očí, vidieť na tvári slzy a smiech. Potlesk, ktorý zaznie na konci predstavenia, je odmenou za prebdené noci. Bez pomoci mojej rodiny a Milana Matisa by som sa nedokázala venovať divadlu. Cez divadlo som získala priateľov, veľa som sa naučila a, verím, že sa ešte aj naučím.