Milan Ohurniak - Barney z Liptovského Mikuláša si do Afriky zobral aj lyže. Zlyžoval na nich nielen najvyšší vrch severnej Afriky Džabal Tubkal (4167 m), ale aj asi 150-metrovú pieskovú dunu. Spolu s Mirom Babkom boli členmi expedície Západná Sahara.
Ako dlho ste boli v Afrike, prečo ste tam išli a čo ste videli?
- Hlavne púšť, veľa piesku, ale aj sneh. Bol trochu tuhší ako u nás a pripomínal penu z hasiaceho prístroja. Hlavným cieľom expedície bolo totiž zdolať najvyšší vrch severnej Afriky v pohorí Veľký Atlas, čo sa nám aj podarilo. Boli sme aj v pohorí Anti Atlas, kde sú vyššie kopce ako v Tatrách a zaujímavé skaly, ktoré pripomínajú rôzne zjavy. Napríklad snežného muža Yetiho alebo Napoleonov klobúk. Jednu skalu natrel nejaký Francúz na modro. V Afrike sme boli spolu 22 dní, prešli sme 13-tisíc kilometrov, viac, ako pretekári pri Rely Paríž Dakar. Od Dakaru, hlavného mesta Senegalu, nás delilo iba 500 km. Navštívili sme tri krajiny - Maroko, Západnú Saharu a Mauretániu. Boli sme, napríklad, v meste Tarfaja, kde pristával Exupery, autor Malého princa. Je to mesto duchov, kde je medzi piesočnými dunami niekoľko zafúkaných domov. Vyzerá to tam, ako keby tam umrel život.
Poďme pekne po poriadku. Čo vás najviac zaujalo v Maroku?
- Ešte predtým, ako sme dorazili do Maroka, sme išli trajektom cez Gibralratský prieliv. Zo španielskeho pobrežia sme videli až do Afriky. Zaujímavé je, že na africkom pobreží je mesto Ceuta, ktoré ešte patrí Španielsku. Čiže, už sme boli v Afrike, ale zároveň ešte v Európskej únii a platili sme slovenskými eurami.
V Maroku nás toho zaujalo veľa. V najväčšom meste Casablanca žijú asi tri milióny obyvateľov a je tam druhá najväčšia mešita na svete. Vojde sa do nej viac ako 40-tisíc ľudí, čiže celý Liptovský Mikuláš aj s Hrádkom. Dozvedeli sme sa, že v mešite majú zaujímavý spôsob vetrania. Aby v nej lepšie cirkuloval vzduch, 35-krát do roka sa v nej automaticky otvára niekoľkotonový strop. Všade bol mramor, nádherné mozaiky, vykurovaná podlaha a v podzemí bazény a kúpele s teplou vodou. Niečo ako podzemný akvapark, ibaže bez tobogánov.Pri mešite je aj najväčší minater na svete, meria asi 220 metrov. Z neho ukazuje laserový lúč smer na Mekku. Moslimovia by sa totiž mali modliť smerom k Mekke. V Marakeši je zase najstaršia mešita v Maroku. Na námestí sa schádzajú rôzni cirkusanti, zaklínači hadov, čarodejníci a remeselníci z celej severnej Afriky. Bol tam aj chlapík, ktorý vyrábal zubné protézy z ľudských zubov. V Maroku žije viac arabov ako černochov. Vo veľkom tam pestujú a žujú koku.
A v Západnej Sahare?
- Západná Sahara je vojensky obsadená Marokom a časť je zamínovaná. Okolo cesty boli tabule s lebkami a nápismi Pozor, míny. Takže odskočiť si na potrebu bolo dosť nebezpečné. Všade dookola bola púšť, v ktorej žijú väčšinou kočovní Berberi. Ale mali sme pocit, že je tam viac tiav ako ľudí. Videli sme aj fatamorgánu, optický klam, ktorý vzniká teplom. Najprv sme si mysleli, že je to veľké jazero. Ale keď sme išli ďalej, uvideli sme na horizonte ťavy. Vyzerali, ako keby jedli piesok. Potom sme zistili, že žerú maličké kry, ktoré sme nazvali uhorky.
Tam sa Barney rozhodol zlyžovať dunu. Prečo?
- Keď už som toľko kilometrov trepal so sebou lyže, chcel som to skúsiť. Našiel som jednu fantastickú, veľkú, presne podľa mojich predstáv. Ale, žiaľ, bola za hranicou mínového poľa. Mám rád adrenalín, ale radšej som si vybral inú. Presahovala cez útes a mala asi 150 m. Spustil som sa viackrát. Pripomínalo mi to jazdu na čerstvo napadnutom mokrom snehu, ktorý sa lepí na sklznicu, keď nie je správne navoskovaná. Najskôr som hore skúšal vyjsť bosý, ale zabáral som sa hlboko do piesku a zistil som, že v lyžiarkach to ide lepšie. Povedal by som to asi takto: Aj keď som si na dune dobre nezalyžoval, aspoň som si dobre zašľapal. (smiech).
Ako bolo v Mauretánii?
- Ani sme si nemysleli, že sa tam dostaneme, lebo do Mauretánie treba víza a najbližšie mauretánske veľvyslanectvo od Slovenska je v Moskve. Ale „bakšišom" sme presvedčili domorodcov na mauretánskej hranici, aby nám ich predali. Keď sme sa blížili k hranici, prechádzali sme okolo ohorených vrakov áut, ktoré nafrafili na míny. Všade okolo bol piesok a vyzeralo to ako v mesačnej krajine. Prilepilo sa na nás nejaké auto, tlačilo sa na naše a museli sme zastaviť. Nebolo nám všetko jedno. Počuli sme totiž, že sa tam podrezáva a unášajú ľudí. Z auta vystúpil chlapík, ktorý nám po rusky oznámil, že sa volá Ahmed a je sprievodca mauretánskou republikou. Mával pred nami zdrapom papiera. S malou dušičkou sme sa mu odovzdali a povedali sme, že chceme ísť do národného parku.
Išli sme púšťou, všade samá duna, zapadli sme do piesku, museli vytlačiť auto. Netušili sme, podľa čoho sa Ahmed orientuje a pochybovali sme, či nás dovedie do cieľa. Ale Ahmed trafil do kempu na pobreží Atlantiku na milimeter presne. A to bola skoro polnoc. Bez neho by sme tam určite nedorazili, lebo v Mauretánii je iba jediná asfaltová cesta. V kempe sme prespali v stanoch a na druhý deň sme išli do domorodej osady Iwik. Až tu sa začínala skutočná čierna Afrika a videli sme naozaj čiernych černochov. V Maroku a Západnej Sahare sme stretávali väčšinou Arabov.
Akí boli černosi a čo zaujímavé ste videli v národnom parku?
- Domorodci žijú skromne, živia sa rybolovom, sú milí a srdeční. Problém bol s pitnou vodou. Museli sme ňou šetriť, a tak sme si cestoviny uvarili v morskej vode z Atlantiku. Boli strašne slané.
Národný park Banc d Aqruin má rozlohu ako štvrtina Slovenska a je zapísaný v UNESCO. Žije v ňom najväčšia kolónia vtákov v Afrike, napríklad pelikány, plameniaky, volavky a veľa lastovičiek, ktoré u nás už takmer nevidno. Na pláži bolo množstvo krabov, korytnačiek, v Atlantiku sme videli delfíny aj dravé kosatky. Zaujímavé zvery sme stretli aj v malom Atlase. Po skalách pobehovali jašteričky, púštne sysle či veverice aj vretenice.
Typickým zvieraťom Afriky je ťava. Povozili ste sa na nej?
- Nie, nebolo kedy, ani nás to veľmi nelákalo. Ale Barney ochutnal ťavie mäso.
Chutilo?
- Bolo sladké, pripomínalo mi trochu koninu alebo oslie mäso, len bolo mastnejšie. Ale keď je človek hladný, zje všetko.
Najsilnejší zážitok?
Barney: - Púšť znamená veľké prázdno. Ale aj v tom prázdne a v tom absolútnom nič nájdeš krásy prírody a ľudskosť. Obdivoval som, ako tam ľudia dokážu prežiť.
Miro: - Je to iná kultúra, iná civilizácia. Akoby sa tam zastavil čas. Ľuďom stačí ku šťastiu málo. My sa tu naháňame za všelijakými vecami a pre nich má cenu zlata obyčajná voda. Nemajú televízory, sú chudobní, ale šťastní. Keď im Barney daroval tričko, mali Vianoce.
