Lavína sa vplyvom tepla začala meniť na nevyspytateľnú a zákernú pascu. „Pod jej povrchom sa vytvárajú čoraz väčšie tunely. Menia na tenké snehové mostíky, ktoré sa po čase oslabené roztápaním zrútia do rozvodneného potoka. Na niektorých miestach počuť hučať vodu tesne pod povrchom. Akékoľvek chodenie po lavíne je preto teraz mimoriadne nebezpečné," varuje Pavol Gavlák zo Správy Tatranského národného parku.
ŽIARSKA DOLINA. Aj keď na obidvoch stranách prístupovej cesty na Žiarsku chatu dalo Stredisko terénnych služieb Štátnych lesov TANAP-u upozornenie, aby ľudia nechodili po asfaltovej ceste, ale radšej po bezpečnejšej, tzv. Starej ceste, mnohí to nerešpektovali. Vybehnú po asfaltke obzrieť si lavínu, ale potom sa často rozhodnú pokračovať ďalej na chatu skratkou po lavíne. Chodili po nej nielen turisti, ale aj nosiči, ktorí na Žiarsku chatu vynášali na vlastných chrbtoch potraviny a rôzny materiál.
Snežné diery a strážni anjeli
V spodnej časti tejto nebezpečnej skratky, už takmer pri asfaltke, si Pavol Gavlák všimol minulý týždeň nenápadnú dieru v snehu. „Keď som nazrel dnu, prešiel mi mráz po chrbte. Bola tam klenba s mostíkom hrubým 10 cm a štvormetová priepasť s vodopádom. Keby niekto spadol dnu, nik by ho živého už viac nevytiahol a jeho telo by našli až po úplnom roztopení lavíny," skonštatoval Pavol Gavlák a pokračoval: „Každý, kto tadiaľ prešiel, mal veľké šťastie. Musel tam poletovať celý kŕdeľ anjelov strážnych, pretože miesto, kadiaľ prešli, sa v noci samo od seba prepadlo. Pritom tadiaľ prešlo aj veľa detí, ktoré boli na školskom výlete. Prechádzali tesne popri diere, aj dve alebo tri vedľa seba. Videl som tu dokonca mladých ľudí prenášať kočík s malým dieťaťom." Pavol Gavlák upozornil na riziko pádu do útrob lavíny Horskú záchrannú službu, ktorá vyznačila červenými vlajkami novú, bezpečnejšiu trasu prechodu cez lavínu.
Posledný nosič
Dobrou správou je, že na Žiarsku chatu už nikto nemusí chodiť po lavíne. Konečne sa totiž podarilo prebagrovať posledný neprístupný úsek cesty k Žiarskej chate a Pavol Gavlák bol pri tom. Udalosti, ktoré tomu predchádzali, opísal slovami: „Zostávalo prebagrovať už iba asi 70 metrov cesty. Všetko ale zdržala lavína, ktorá zlomila aj železobetónové nosníky mosta cez Smrečianku. Rýpadlo UDS, ktoré sa predtým dokázalo prebiť cez najťažšie partie lavíny, sa ďalej nedostalo. Výška snehových mantinelov dosahovala v niektorých miestach takmer sedem metrov a s každou lyžicou nabratého snehu musel bager cúvať na začiatok trasy, lebo ho nemal kam vysypať. Preto prišiel na rad krízový scenár - od zlomeného mosta až po chatu, asi 700 m, začali tovar vynášať na chrbtoch nosiči. Chatár Miro Dzuroška predpokladal, že to potrvá prinajlepšom do augusta. Ponúkol som sa, že aj ja vynesiem hore zopár sudov. Ani vo sne by ma nenapadlo, že budem posledným nosičom v Žiarskej doline."
Mačka v lavíne
Pavol Gavlák stihol totiž vyniesť iba štyri sudy, piaty už na chatu doviezli autom. Stalo sa totiž to, čo ešte pred vynáškou nikto nečakal. „Chatár vyskúšal ešte poslednú možnosť a zavolal bagristu so strojom, ktorý sa volá CAT, čo po anglicky znamená mačka. Používajú ho hlavne poľnohospodári. Pri bagrovaní čela lavíny sa príliš neosvedčil, lebo je ľahký a nedokázal si poradiť s hrubým drevom v lavíne. Ale teraz prišla jeho hviezdna chvíľa. Na lavínisku sa správal naozaj ako mačka. Navyše, bagrista zrejme nepoznal slovo nedá sa stváral neskutočné kúsky. Dokázal sa so svojím strojom dostať na druhú stranu lavíny. S pomocou rýpadla sa doslova krok za krokom postupne posúval hore svahom na druhú stranu. Keď sa dostal na miesto bývalého odpočívadla, bolo to v suchu. Pustil sa do lavíny z druhej strany a podarilo sa mu nad ňou zvíťaziť. Definitívne sa prebil cez lavínu a po dlhých siedmich mesiacoch sa už dá opäť dostať na Žiarsku chatu autom."
Nebezpečné drevo
Cesta k Žiarskej chate je teda konečne prejazdná a Pavol Gavlák dúfa, že už nikoho nenapadne túlať sa po lavíne a riskovať smrť utopením v trhline. Na turistov v Žiarskej doline však číhajú aj iné nástrahy. Napríklad kalamitné drevo. „Sneh sa topí a lavína pracuje. To, čo doteraz držal sneh pokope, už nedrží a drevo padá na cestu. Nebezpečný je najmä začiatočný úsek v mieste, kde sa bagrovalo čelo lavíny. Niektoré koreňové „koláče" a kusy dreva visia nad cestou už len silou vôle a každú chvíľu môžu spadnúť na ľudí idúcich po asfaltke. Stredisko terénnych služieb ŠL TANAP-u síce umiestnilo pred nebezpečnými úsekmi výstražné tabule a Horská záchranná služba neustále robí všetky možné opatrenia na zaistenie maximálnej bezpečnosti návštevníkov, ale ľudia ich často podceňujú," dodal na záver Pavol Gavlák.
Najväčšia lavína na Slovensku spadla v Žiarskej doline 25. marca. Výška snehu na niektorých miestach dosahovala až 20 metrov a celková plocha lavíny mala rozlohu takmer 47 futbalových ihrísk. Personál chaty, členovia horskej služby a mnohí dobrovoľníci sa hneď pustili do práce, začali odstraňovať škody a sprístupňovať cestu k chate. Bolo treba prebiť sa cez čelo lavíny, v ktorej boli v niekoľkometrovej vrstve snehu prekrížené stromy. Trvalo asi desať dní, kým sa bager prehrýzol cez prvých dvesto metrov.
Lavína znemožnila zásobovanie Žiarskej chaty, preto tovar na ňu vynášali nosiči na chrbtoch. Bezplatne a v ťažkých podmienkach vyniesli na ňu postupne 5 ton potravín a rovnaké množstvo materiálu na opravu chaty. Na obnovu Žiarskej doliny a chaty založili jej priatelia a sympatizanti zbierku. Chceli by urobiť aj protilavínové zátarasy.
