LIPTOV. Slávenie letného slnovratu bolo oslavou Slnka a spájalo sa s množstvom tradícií a rituálov. Uviedla to pre TASR etnologička Katarína Nádaská z Katedry etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Podľa etnologičky oslavy sviatku letného slnovratu trvali približne dva týždne a jeho vrchol po prijatí kresťanstva pripadal na deň sv. Jána. Sviatok sv. Jána po prijatí kresťanstva slávenie letného slnovratu nahradil.
Ján Krstiteľ bol biblickou postavou, posledným prorokom, krstil v rieke Jordán, dokonca sám pokrstil Krista. „Sviatok letného slnovratu poznajú všetci Slovania," uviedla s tým, že u Rusov sa nazýval Kupalo, v Poľsku Sobotky, južní Slovania mu hovorili Kres. „Už názov Kupalo, ktorý používali východní Slovania
naznačoval, že išlo o prvé kúpanie pod holým nebom, a preto sa u Rusov zvyčajne ráno išli okúpať všetci muži, ženy aj dobytok," vysvetlila.
Medzi najznámejšie pohanské zvyky slávenia letného slnovratu patrilo pálenie ohňov. Tento zaujímavý prvok pretrval v ľudových zvykoch aj po prijatí kresťanstva. „Na Slovensku sa svätojánske ohne pálili ešte v 60., 70. rokoch minulého storočia. Tradícia sa postupne vytrácala, ale dnes sme zasa v mnohých regiónoch svedkami ich oživovania, aj keď neprebiehajú spontánne, ale v rámci rôznych folklórnych podujatí," uviedla K. Nádaská. V niekoľkých lipotvksých dedinách jánske ohne začínajú mať svoju tradíciu, napríklad v Liptovskom Jáne, Ludrovej či Dovalove.
Etnologička zdôraznila, že ohňu sa v minulosti prisudzovala minulosti veľmi silná očistná, teda purifikačná funkcia. Preskočenie ohňa malo v predkresťanskom období mladým ľuďom zabezpečiť očistu, najmä po dovolenej rituálnej promiskuite, počas noci letného slnovratu. Účelom rituálnej alebo tzv. posvätnej promiskuity noci letného slnovratu bolo splodiť potomkov. „Na deti splodené práve počas tejto noci sa aj u starých Slovanov nepozeralo ako na nemanželské deti," konkretizovala K. Nádaská. Práve pre rituálnu promiskuitu jánske ohne cirkev zakazovala najmä v stredoveku.
Ohne sa pálili aj ako oslava a hold Slnku. Samotný slnovrat označovaný ako Kupalo bol termínom, ktorý zosobňoval Slnko božstvom. Sviatky Kupala sa podľa etnologičky nadránom končili rituálnym kúpeľom ľudí aj dobytka. Po prijatí kresťanstva sa z pohanských osláv letného slnovratu zachovalo len pálenie a preskakovanie ohňov. Aj po prijatí kresťanstva sa so zakladaním ohňov začínalo podvečer a ich pálenie
trvalo až do rána. „Dievčatá si zvyčajne ozdobili hlavy venčekmi z kvetov, pri sebe mali ako ochrannú rastlinu palinu a spolu s mládencami spievajúc ohne preskakovali," popísala zvyky K. Nádaská. Podľa nej boli vence uvité z deviatich druhov kvetín, pri ktorých trhaní dievčatá nemohli prehovoriť ani slovo a nesmeli sa ani obzrieť. Hovorilo sa, že ak sa dievča pozrie cez takýto veniec do ohňa, zjaví sa mu tvár
nastávajúceho. V noci sa takýto veniec potom hádzal na jabloň.
„Verilo sa, že koľkokrát jej padne, toľko rokov zostane slobodná. Ak sa jej podarilo vyhodiť ho na strom na prvýkrát mala sa ešte do konca roka vydať," dodala. Pozeranie sa do ohňa cez vence malo podľa etnologičky počas celého roka predísť bolestiam hlavy. Vence ráno dievčatá púšťali dolu vodou. Počas noci sv. Jána sa zbierali liečivé byliny, ktorým sa pripisovala špecifická magicko-liečivá moc.
„Medzi druhy byliniek, ktoré sa mohli zbierať od polnoci do svitania, patrili papraď, jalovec, palina, harmanček, materina dúška. Verilo sa však aj tomu, že mimoriadne liečebné a ochranné účinky malo aj maslo, ktoré sa urobilo počas svätojánskej noci," uviedla K. Nádaská. Na sv. Jána ľudia verili aj rôznym veštbám. "Kukučka veštila smrť, svadbu alebo dĺžku života. Slobodné dievčatá podľa toho koľkokrát v tento deň kukučka zakukala, odhadovali za koľko rokov sa vydajú. V prípade ťažko chorého človeka v dome bola kukučka ako orákulum, zvestovala či bude človek žiť alebo zomrie," vysvetlila etnologička.
Počas letného slnovratu nastala podľa povier ľudí zvýšená aktivita bosoriek a démonov, preto sa pred nimi rôznymi úkonmi usilovali chrániť. „V noci sa napríklad nechodilo na krížne cesty alebo sa na ne kládli prekrížené metly, aby sa činnosť bosoriek eliminovala. Počas svätojánskej noci sa dobytku do jedla pridávala horká palina, ktorá bola ochranou pre bosorkami, ktoré by chceli odobrať kravám mlieko," konkretizovala. K ľudovým poverám patrila aj predstava, že práve na sv. Jána sa otvára zem a vydáva svoje dávne poklady. „Tento poklad mohol nájsť len človek, ktorý je statočný a má čisté srdce," uzavrela K. Nádaská.
