Najprv Anna Tomčíková sedávala v kuchyni za stolom, spomínala na celý život prežitý v Ploštíne pri Liptovskom Mikuláši.
PLOŠTÍN. Neskôr prišiel návrh od jej dvoch detí, aby si mamka, blížiaca sa vtedy k deväťdesiatym narodeninám, napísala životopis. „Mama teda začala písať," konštatovala dcéra Anna Krevová. „Napísala jednu stranu, druhú. Veľmi zaujímavo, presne mesiac po mesiaci, rok po roku." Anna Tomčíková napísala svoj životopis, ale v mysli jej ožilo toľko spomienok, že písať neprestala. Ak prestala, prišli deti či vnúčatá a pri čaji písali oni.
Spomienky našej mamy
„Človeku poschodí všeličo na rozum, ako to bolo, ako sme rástli. Dobre si pamätám ako takô dievča, keď som chodila do školy. Kapsičku mi mamka ušila z plátna, čo doma utkali. Kapce mi ušili starý otec. Podbili podkovičky, aby dlhšie potrvali. V škole sme museli sedieť, pán rechtor bol mrchavý. Do triedy nás chodilo šesťdesiat žiakov," ide jedna spomienka za druhou. Spomínať veru jesto na čo, veď mamka Tomčíkovie je v súčasnosti druhou najstaršou obyvateľkou Poštína po Márii Hliničanovej, ktorá oslávila koncom minulého roka stovku.
A tak desiatky rokov prežitých v Ploštíne sa dostali na papier. Neostali len na ňom. Syn Jaroslav prišiel s nápadom vydať mamkine spomienky knižne. „Mama je príkladom ženy, matky, ktorá je i napriek svojmu požehnanému veku aktívna," povedala dcéra Anna Krevová a pokračovala: „Nenechala si spomienky pre seba, ale rozpovedala ich pre ďalšie generácie v knihe Spomienky našej mamy."
Opísala život v minulosti
Kniha zachytáva dych liptovskej dediny takmer od začiatku minulého storočia. Začína veľmi súkromne, spomínaným životopisom, ktorý bol na začiatku pisateľskej cesty. Už druhá kapitola ukazuje rodný dom Anny Tomčíkovej v širšom pohľade na vidiecky život.
Atmosféra dávno minulých čias. Roboty a činnosti, na ktoré zabúdame. Prezývky, zvyky, kuchyňa starých mám. Slová, ktoré sa pomaly vytrácajú z našej slovnej zásoby. Možno už mladá generácia nevie, čo je to odmlad, doparník, šparhét, koch, bľachový lavór či tľapky.
Tajomstvo dlhého života
V čom je, podľa Anny Tomčíkovej, ktorá pred pár dňami oslávila deväťdesiate narodeniny, tajomstvo dlhovekosti? „Predovšetkým v práci, skromnosti, krásnych vzťahoch v rodine a pomoci iným." A. Tomčíková do svojej sedemdesiat päťky robila na družstve. „Keby ju jeden deň nezavolali pracovať, bola smutná, že nešla do roboty," zaspomínala A. Krevová. „Celý život robila na družstve v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Akákoľvek práca prišla, robila ju nepýtajúc sa na výšku mzdy."
Jej život nebol ľahký. Ovdovela, keď mladšia dcéra Anna mala trinásť rokov, starší syn Jaroslav o osem viac. „Brat mi bol ako otec, aj na rodičovské chodieval." V očiach svojich detí zanechala obraz istoty, obetavosti a starostlivosti. „Predstavím si ju buď v kuchyni, keď chystala obed a večeru, alebo v záhrade pri dome," prezradila dcéra Anna a dodala, že všetci sa k nej radi vracajú.
Rodina sa rozrástla a tí šestnásti najbližší sa u nej stretajú. Ako vo veľkej rodine sa však A. Tomčíková cítila vlani na oslavách 745. výročia prvej písomnej zmienky o Ploštíne, kde pútavo rozprávala o dávnych zvykoch a tradíciách.
