LIPTOVSKÝ JÁN. Na celoslovenskej výstave neprofesionálneho výtvarného umenia bienále Textilná tvorba 2009, ktorá potrvá do 30. septembra, sú výrazne zastúpené aj práce výtvarníkov z Liptova. Jedným z dôkazom sú aj udelené ocenenia. V skupine neprofesionálnych výtvarníkov a kategórii Dekoratívne predmety získala prvé miesto za maľované obrazy z hodvábu Katarína Schrötterová z Liptovského Jána a v skupine Stredné odborné školy bolo udelené študentom Školy úžitkového výtvarníctva z Ružomberka až päť ocenení. V kategórii Úžitkové predmety za tkané prestierania získala 2. cenu Alexandra Breyerová, 3. cenu Jakub Janíček z Partizánskej Ľupče a čestné uznanie Andrea Zaskalanová, v kategórii Hračka z textilu za pestrofarebné zvieratká putovali prvá i druhá cena do Ružomberka Jane Vaškovej a Barbore Klimekovej. MY sme sa rozprávali s Katarínou Schrötterovou.
Vaše priezvisko nehovorí, že by ste pochádzali z Liptova.
- Napriek tomu pochádzam. Moji rodičia bývajú v Liptovskom Hrádku, tam som chodila do základnej školy a gymnázia, potom som žila v Bratislave sedemnásť rokov. Vyštudovala som špeciálnu pedagogiku, v odbore som nikdy nepracovala. Robila som v reklamnej agentúre, vydala som sa a po dvoch materských som sa nechcela vrátiť do reklamnej agentúry. V tom období sme si našli v Liptovskom Jáne starší domček.
Mysleli sme, že doň budeme chodiť na víkendy, ale keď sme sa rozhodli pre tretie dieťa, naplánovali sme si „menšiu" zmenu. Liptov ma stále veľmi ťahal, tak som sa na tretej materskej rozhodla odísť do Jána. Najstarší Janík má už dnes štrnásť rokov, Silvia vyše dvanásť a Miško šesť.
Nebolo vám ľúto za životom v Bratislave?
- Mne by bolo ľúto, keby som nebola v Liptove. Veľmi som do Jána chcela ísť so všetkými deťmi. Po materskej som ostala v Jáne, aj keď práca v Bratislave bola veľmi dobrá po obsahovej aj finančnej stránke. Ja som však uprednostnila kraj pred všetkým, čím som žila predtým.
V Liptove som šiesty rok a po materskej som začala robiť v jednej mikulášskej firme. Práca bola výborná, dobrý kolektív, naučila som sa mnohému novému, ale keď som to porovnala s prácou v Bratislave, robila som oveľa viacej a takmer o dve tretiny som menej zarobila. Zvažovala som, čo mi je prednejšie. Nevychovávať deti a ani ich poriadne neuživiť z platu alebo sa budem oveľa viac venovať rodine. Odišla som z práce, založila svoju firmu. Keďže teraz je menej práce, akoby náhoda ma priviedla do neziskovej organizácie Dobrý anjel, a tak dochádzam z Liptova do Popradu. Ide o úplne iný typ práce. Nejde v nej o to, ako konkurenčnú firmu odstaviť, ale o to, ako čo najefektívnejšie pomáhať rodinám s chorými deťmi, ktoré sú vo veľkej finančnej tiesni. Ide o úplne iné hodnoty a veľmi sa mi táto práca páči.
Ako ste sa dostali pri všetkých vašich aktivitách k maľbe na hodváb? (K.S. robí aj rozhodkyňu v zjazdovom lyžovaní a celú zimu je celá jej rodina vraj na lyžiach, všetky tri deti pretekajú).
- Znovu si myslím, že to nebola náhoda. Po vzore mojej starej mamy z Pribyliny som vždy chcela tkať koberce. Táto túžba veľmi silnela už v Bratislave. Dokonca som si zohnala výrobcu malých krosien, ale manžel mi tkanie v bratislavskom byte zakázal. Raz sme však boli v Kežmarku na remeselníckych tr- hoch a tam som zbadala pani, ktorá pri malom stolíku niečo maľovala štetcom a farbami. Normálne ma pri nej prikovalo. Začala som sa vypytovať, ale ona bola veľmi neochotná. Po návrate domov som si kúpila hodváb, farbičky, knihu pre samoukov a začala som „mastiť" sama. To bolo asi pred desiatimi rokmi a maľovala som šatky, kravaty, vankúšiky.
Pokračovali ste teda v maľovaní aj v Liptove.
- Keď som sem prišla, moja priateľka mi povedala, že v Liptove budem mať množstvo inšpirácií. Nechápala som spočiatku, ale po čase mi nestačilo robiť malé veci a začala som maľovať obrazy.
Kedy si nájdete čas na maľovanie? Kam chodíte po inšpirácie?
- Keď mám nápad, neviem ho odložiť. Televíziu takmer nepozerám, nemám na ňu čas, maľujem po večeroch. Moje obrazy sú príbehy, poznám veľa ľudí v rôznych vzťahoch, a tak, napríklad vznikol obraz Trojuholník - medzi riadkami je to manželský trojuholník. Maľujem aj moje túžby, smútky, ale vo veselých farbách. Snažím sa, aby neboli rýchlo čitateľné.
Aké obrazy boli ocenené v Novej Bani?
- Na podnet Táni Kandríkovej, metodičky z Liptovského osvetového strediska, som urobila výber štyroch obrazov. Ide o Porozumenie - dva vtáky s korunkami na hlavách symbolizujúce porozumenie v partnerskom živote. Ďalší je Strom života I. Namaľovala som naň štruktúru dreva s rôznymi cestičkami a mapami. Bývam v drevenici a na drevo sa pozerám ako na prvú vec, keď otvorím oči, drevo ma fascinuje. Myslím si, že je úžasným materiálom. Druhý obraz tiež vychádza z dreva a volá sa Strom života II. Dlho som ho nevedela dokončiť, ale v jeden večer som doň napísala svoj príbeh od narodenia až po súčasnosť. Je to obraz o slovách, o mne a je veľmi osobný. Štvrtý obraz je zo série domov starej architektúry, ktorou som fascinovaná. Uprednostňujem malé, konzumné, jednoduché dedinské domy pred veľkými vilami, v ktorých sa rodina ani nenájde. Na výstavu išiel Pyšný dom, jeden zo série piatich, ostatné štyri boli na výstave v Poľsku.
Kde všade ste vystavovali a vystavujete?
- Vystavovať som začala len minulý rok na popud mojich známych. Priateľka mi v Bratislave zohnala priestor v Starom meste a tam som mala autorskú výstavu. Trvala dva mesiace a vo veľkom priestore som mohla odprezentovať celú svoju zbierku obrazov.
Tohto roku som sa zúčastnila na Jarnom salóne v Liptovskom Mikuláši, odtiaľ išli obrazy do Oščadnice. Tiež vystavujem v Ružomberku na celoslovenskej amatérskej výtvarnej súťaži a momentálne mi končí výstava v Bratislave. Tam vystavujem s dvoma priateľkami najmä drobnú úžitkovú tvorbu. Všetky obrazy, ktoré namaľujem, si dávam fotografovať, takže aj keď sa predajú, mám ich aj ja.
