ZÁVAŽNÁ PORUBA. „Nikdy som si nepredstavovala, že dožijem takých rokov a bude mi dopriate dlhšie sa tešiť z obidvoch synov. Syn Janíčko ma najviac položil, zomrel pred štyrmi rokmi, ako šesťdesiatjedenročný. Teraz sa o mňa stará syn Bohuško s nevestou. Na staré kolená mám dobrú starostlivosť."
Pripomenula aj svoje mladé roky. „Vo dvore nám rástla veľká hruška a pod ňou bola lavička. V nedeľu a vo sviatok sa tu stretávali vyobliekaní chlapi a všeličo rozprávali: o robote, vojne, ale aj o tom, ako sa voľakedy robili svadby, krstiny. A my sme ako deti počúvali s otvorenými ústami. Ja som si z tohto rozprávania hodne uchovala v hlave a potom rozprávala práve folkloristom zo skupiny Poludnica, ktorí sa zaujímali o porubské zvyky mladých."
Učiteľka a slečinka
Do školy chodila v rodnej dedine, keď bol správcom školy učiteľ Bobák. „Mňa ale učila Alžbeta Jašková z Banskej Štiavnice. Bola to dobrá učiteľka, no mala choré ruky, tak jej pomáhala mladšia sestra. My sme ju volali slečinka," dodala.
Ako väčšina porubských dievčat tej doby chodila s murármi po robotách. Nosiť maltu a navariť. Prešov, Tatry, Martin - Jahodníky, stavali bytovky pre Amerikánov a učiteľov. „My sme veru hodín nemali, riadili sme sa podľa slnka. Od svitu do mrku. A strava? Najčastejšie údená bravčová hlava a k tomu trochu švábky a kapusty."
Miništrant nie je minister
Mária Agnetová pridala aj žartovnú príhodu. „V Tatrách sme robili spolu s Jánci pre katolícku charitu. U nás v tej dobe katolíkov nebolo, tak sme miništrantov nepoznali. A keď jeden prišiel medzi naše dievčatá, murári na mňa kričali: Marka, Marka, už ti ide minister, akože kurizant. Tak som sa veru aj začervenala, ale aj po rokoch musím povedať, že to bol súci mládenec. Možno sa stal kňazom."
Vydávala sa v tridsiatom deviatom za murára a do gazdovstva. Keď vyopatrovala dvoch synov, robila na družstve v rastlinnej výrobe ako skupinárka. „Vedno sme robili: Iľanovky, Ploštínky, Porubänky. Koníky lucerky museli stáť ako vojaci. Pekne v šóre."
Nebola to ľahká robota a za pár korún, ale bolo veselo. Pekne sa znášali a všetko stíhali. Od pondelka do soboty do roboty, k tomu navariť, oprať, deti opatriť a keď zvýšil čas aj knihu prečítať.
„Knihy mám rada odmalička. Hodne som čítala také knižky, čo si kupoval syn Janko. Aj teraz, keď je dobrý čas, prečítam aj bez okuliarov. Ale napred sa pomodlím."
Rada hrávala divadlo
Sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť, a tak pekne-krásne v spomienkach zaletela do dievčenských rokov. „Rada som hrávala v porubskom divadle. K srdcu mi najviac prirástla divadelná hra od Urbánka: Kamenný chodníček." Na naše prekvapenie, naraz ako z rukáva, vysypala svoju úlohu: Gazda, gazda, vezmite si nás za svojich, budeme štyria.
„V noci, keď nemôžem spať, všeličo poprichodí na rozum. Pred očami vidím celý film mladosti. Nebola ľahká, ale bola pekná.
