LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Maďarská politická scéna na Slovensku spoločne s maďarskými mimovládnymi organizáciami pokladajú za najvážnejší paragraf ustanovenia o sankciách v nadväznosti na ustanovenia o dohľade, a paragraf o tom, čo vlastne štátny jazyk je. Údajne nie sú záruky, že ustanovenia môže ktosi zneužiť na trestanie nepohodlných subjektov. Vráťme sa o sto rokov späť. Vtedy išlo, tak ako teraz iba o to, aby sme si rozumeli.
Haškova epizóda v liptovskej stolici
Populárny český novinár, spisovateľ, humorista a satirik Jaroslav Hašek, sa dostal v jednej slovenskej pošte do zložitej situácie. V októbri 1902 uverejnil o tom v Národních listech fejtón. Poukazoval na komunikáciu zamestnancov štátnych služieb takzvaného horného Uhorska. Fejtón nazval Na maďarské pošte a epizóda v liptovskej stolici, ktorú tam zažil na vlastnej koži, porovnal s komunikačným chaosom v Južnej Afrike. Pripadal si ako medzi Krovákmi. To sú tí, čo v reči využívajú nielen slová, ale aj originálne zvuky.
Peniaze mu nedali, lebo mal krivý nos a v pase rovný
Autor slávneho Švejka píše: „Bolo to vo väčšom mestečku, akých je na Slovensku veľa. Sedel som v hostinci s niekoľkými známymi a počúval bzukot múch a zívajúceho po maďarsky hovoriaceho hostinského. Tu všade žije väčšina Slovákov, ale ráz mesta je maďarský."
Hašek dostal avízo, že má na pošte peniaze, no už v krčme ho presviedčali, že ak nevie po maďarsky, nech tam ani nechodí. No, honorár, poslaný z Prahy sa mu hodil. Spomenul si na to, ako pred dvoma rokmi pochodil v Žiline.
Ani tam mu nechceli vydať peniaze, lebo „nos mal krivý a v zbrojnom pase mal napísané, že je súmerný". Lenže, či to vedeli prečítať a rozumeli mu?
Pád spiaceho úradníka zo stoličky narobil buchot
Hašek píše: „Na druhý deň, okolo pol deviatej predpoludním vošiel som do poštovej haly. Pri okienku ma zaskočil nápis postatakarék-pénztár kozvetíto hivatala. Zakašľal som. Za sklom sa prebral z driemot úradník, čítajúci Pesti Hírlap."
Aj sa začudoval, keď videl, že na jeho slová, kde by si mohol vyzdvihnúť svoje peniaze, nik nezareagoval. Zozadu miestnosti sa ozval dunivý buchot. Jeden zo spiacich úradníkov spadol zo stoličky: „Druhý sa zdvihol a zavrčal na mňa: Nem tudom tóltul! Nerozumieť po slovensky."
Zobudený kolega úradník sa pozrel na Haška a s pokojom Angličana, no po slovensky riekol, že na meno Hašek tu nič nie je. Nijaké peniaze. Tvrdil, že „z Čiech jest tu iba poukážka na meno Haška".
Novinár mu potvrdil, že to je ono. Zívajúci ho poopravil. Menujete sa Hašek a nie Haška. Vysvetľovať mu, čo znamená v češtine akuzatív a že peniaze poslali správne, na Haška, bolo celkom zbytočné. Ak je Hašek v nominatíve, v akuzatíve musí byť inak? Čo je to za hlúposť. V maďarčine je Hašek aj tak, či onak: „Ja som Satmary a zostanem Satmary neustále. My v Uhrách, v akuzatíve, ako tvrdíte, pridávame písmeno t. Teda Satmáryt. Vy, jednoducho nie ste Haška, ale Hašek, preto vám peniaze nepatria."
Úradníkov o koncovke mena napokon presvedčili
Situáciu mu pomohol vyriešiť človek, ktorý vedel aj po slovensky, aj po maďarsky. Aj vypožičaná slovenská gramatika. Napokon mu peniaze vydali: „Pán, ktorý mi pomáhal presvedčiť úradníkov o koncovke mužského rodu a v druhom páde, teda na Haška mi nakoniec povedal, áno, tak jest, všetci sme Maďari! A ja dodávam, na pošte!"
V závere fejtónu prezradil, kde sa príbeh o maďarskej pošte odohral. Bolo to v Liptovskom Svätom Mikuláši.
