Ladislav Dráb si na dôchodku začal plniť svoj detský sen a sľub a učí sa hrať na heligónku. Je najstarším žiakom v Základnej umeleckej škole J. L. Bellu a zároveň riaditeľom Domu Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši. Hrá divadlo, je numizmatikom a filatelistom, zaujíma sa o slovenskú históriu. Porozprávali sme sa s ním o jeho koníčkoch.
Prečo heligónka a prečo až na dôchodku?
- Po vojne, keď som bol ešte malý chlapec, mali sme doma heligónku a ja som sa s ňou začal „naťahovať". Ale bola veľká bieda a otec ju musel predať, aby nakŕmil na čas hladné krky. Dlho som preto plakal a sľúbil som si, že raz, až nato budem mať a budem mať čas, tak si ju kúpim a naučím sa na nej hrať. Ale podarilo sa mi to až na dôchodku. Vo februári tohto roku som sa prihlásil do prvého ročníka na základnú umeleckú školu a pod vedením pani učiteľky Drábikovej som sa už naučil niekoľko pesničiek. Dostal som aj prvé vysvedčenie. Čo sa týka heligónky, teším sa na dve veci: na svoj prvý „koncert" a na založenie klubu heligonkárov pri Dome Matice slovenskej.
Kedy ste začali zbierať mince?
- Každé dieťa niečo zbiera. Ja som začal so zápalkovými škatuľkami alebo nálepkami. Tejto zberateľskej vášni sa dnes odborne hovorí filumenia. Neskôr to boli známky, minerály, odznaky. Počas vysokoškolských štúdii v Leningrade som mal spolužiaka aj spolubývajúceho Nemca, ktorý zbieral ruské a sovietske mince a bankovky. Tak som mu s tým pomáhal. Neskôr mi dal duplicitné kusy a tak sa začala moja doteraz štyridsaťročná púť s numizmatikou. Toto zberateľstvo ma priviedlo aj ku štúdiu histórie, ktoré ma neopustilo doteraz.
Čo ste študovali v Leningrade?
- Rádiotechniku na elektrotechnickom inštitúte. Ale tomuto odboru som sa venoval krátko, lebo ukončenie môjho štúdia spadal o do obdobia, kedy do Československa prišli vojská Varšavskej zmluvy. Mal som ísť pracovať do výskumného ústavu radiolokačného, ale zišlo z toho. Bola to moja forma protestu proti okupácií. Nakoniec som skončil pri počítačoch a automatizovaných systémoch riadenia a venoval som sa im až do dôchodku. Najskôr som vyše dvadsať rokov pracoval na bývalom generálnom riaditeľstve Slovakotex v Trenčíne. V tomto meste bol založený numizmatický spolok, ktorý má výbornú povesť až do dnešných dní. Bol som jeho aktívnym členom. Usporiadali sme veľa výstav, búrz, aukcii, prednášok a postupne som začal systematicky budovať svoju vlastnú zbierku. Veľa som cestoval po celom Československu aj Európe. Vo všetkých textilných podnikoch na Slovensku som nasadzoval prvé počítače a automatizované systémy riadenia. Pamätám si na prvý počítač, ktorý doviezli na Elektrofakultu SVŠT Bratislava. Volal sa Ural a bol skoro taký veľký, ako budova mestského úradu. Keď išli vymieňať nejakú súčiastku, museli vymeniť celý blok, ktorý vážil aj dve tony a bolo treba na to regálový zakladač.
Vráťme sa však od počítačov k minciam. Koľko ich máte vo svojej zbierke a ktorú si ceníte najviac?
- Mám asi päťtisíc mincí. Keď som bol ako expert pre textilný priemysel na služobnej ceste v Nicarague, dal som dohromady celkom slušnú zbierku latinsko-amerických mincí a bankoviek. Z pobytu v Sovietskom zväze mám peknú zbierku ruských a sovietskych mincí a bankoviek. Materiál, z ktorého sú mince urobené, je rôzny. Je to meď, bronz, nikel, cín, železo, zinok, striebro, zlato, sklo, keramika, drevo, koža. V bývalom Rusku ale aj Sovietskom zväze a v terajšej Ruskej federácií vydávajú aj platinové mince. Počas olympijských hier v Moskve v roku 1980 vydali platinové mince so športovými námetmi. Nie sú to obehové mince, ale zberateľský zriedkavé. Niekedy sa používali namiesto minci kamene, mušle, sekierky. Domorodci v Papui používajú mušle ako platidlo dodnes. Volajú ich kauri. Každá má nejakú hodnotu, záleží od tvaru, veľkosti, farby. Navliekajú ich na špagátik a nosia na krku. Podľa toho každý vidí, aký je kto bohatý. A ktoré mince si najviac cením. Mnohí si myslia, že to musí byť nejaká veľká zlatá alebo platinová minca. Opak je pravdou. Pre mňa majú najväčšiu hodnotu mince, ktoré sú spojené s mojím životom: drobná minca z múru rodného domu, bankovka, ktorú som prvýkrát zarobil, keď som pásol dobytok, drobné strieborné mince, ktorými sme sa umývali na Vianoce a potom ich otec starostlivo odložil do nasledujúcich sviatkov.
Nedávno bola v Dome Matice slovenskej výstava Zbohom koruna, vitaj euro, na ktorej bolo aj hladová koruna z vašej zbierky. Ako ste k nej prišli?
- Priletela zo Západu balónovou poštou po menovej reforme v roku 1953. Mnohí ľudia touto menovou reformou prišli zo dňa na deň o všetko, stali sa z nich žobráci. Nové mince a bankovky razili a tlačili v Moskve podľa vzoru rubľov a kopejok. Ešte v predvečer menovej reformy prezident Zápotocký sväto-sväte tvrdil, že žiadna menová reforma nebude a že netreba panikáriť. Ako to dopadlo, vieme. Západ reagoval na túto novú československú menu tým, že k nám posielal balónovou poštou takzvané hladové koruny. Vyzerali rovnako ako pravé bankovky, ale na obidvoch stranách vpravo hore mali nápisy, na jednej strane:„Hladová koruna, dar Sovietskeho zväzu. Je to dôkaz vládnej bezradnosti a bankrotu päťročnice, pamiatka na to, o čo vás vláda okradla." A na druhej strane boli výzvy: „Preč s kolchozmi! Režim slabne, povstaňte proti utlačovateľom!" Pochádzam z Kysúc a aj ponad našu dedinu prelietavala táto balónová pošta. Po vojne nebol problém s rôznymi flintami a kvérmi. Strieľali sme do tých balónov, dospelí aj deti a potom sme z nich robili pláštenky do dážďa. Pod balónmi boli koše a v nich rôzne veci ako cukríky, čokolády, hračky a tiež hladové koruny. Jednu z nich sa mi podarilo uchovať. Nápisy boli na všetkých nomináloch bankoviek, ale mám iba jednokorunovú hladovú korunu.
Akú mincu by ste chceli mať a čo ste ochotní pre to urobiť?
- Sú tri skupiny zberateľov. Do prvej zaraďujem tých, čo mince kupujú a predávajú, aby na tom zarobili, jednoducho povedané priekupníci. Do druhej skupiny patria tí, ktorí chcú mať danú mincu za každú cenu. Sú ochotní obetovať za to všetko aj keď mnoho krát na to doplatí celá rodina. Sú to ľudia závislí na minciach, je to iný druh závislosti. Ja patrím do tretej skupiny. Zaujímam sa skôr o históriu mincí, kedy ich vydávali, za akej éry, kto, z čoho ich razili, aké bolo ich zloženie, rozmery, tvary, hodnoty. Ak niektorú mincu nemám, urobím si z nej fotografiu, vystrihnem článok z novín a pridám do zbierky. Nechcem mať mincu za každú cenu, treba sa kontrolovať, pretože každé zberateľstvo a teda aj numizmatika je určitá závislosť a ja nechcem byť závislý. Je to ako každý koníček - hobby, veľmi náročný na vedomosti, čas a hlavne finančné prostriedky.
Okrem mincí zbierate aj medaile. Prečo?
- Mince a medaile majú veľa spoločného. Oboje sú drobné plastiky. Každá podobizeň, každá udalosť vtlačená do kovu je trváca. Je to odkaz pre budúce generácie. Z človeka po určitom krátkom čase zostane iba prach, ale kov pretrvá veky. V Trenčíne som bol predsedom medailérskej sekcie Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Vydali sme veľa medailí k významným výročiam, osobnostiam, napríklad k 1800 rokov rímskeho nápisu na trenčianskej skale, k výročiu kragujevackej bitky, k výročiu bitky kurucov a labancov pri Trenčíne. Mám asi najväčšiu zbierku medailí od Andreja Petra, bývalého šéfa výtvarného ateliéru Kremnickej mincovne, ďalej sú to Štefúnko, Pribiš, Cvengrošová, Kulich. Vlastním pravdepodobne jedinú a najväčšiu zbierku medailí a vyznamenaní z textilných podnikov na Slovensku. Mám aj medaile s liptovskou tematikou, témou Veľkej Moravy a iné. Väčšinou robili medaile z bronzu a iných kovov, ale aj z porcelánu, kože, dreve a skla. Najväčšiu medailu mám z nemeckého porcelánu s priemerom 18 centimetrov. Najťažšiu asi polkilovú.
Známym liptovským maliarom, sochárom, ale aj medailérom bol Alfonz Groma. Stretli ste sa s ním a máte aj jeho medaile?
- Žiaľ, nestretol, ale mám niekoľko jeho medailí a obdivujem ich. Alfonz Groma bol skutočný majster a na medailách (a nielen na nich) vedel vystihnúť charakter človeka, význam udalosti, skomponovať takú harmóniu faktov, dát a kriviek, že človek má pocit akejsi brány do danej skutočnosti v čase a priestore. Keď sa pozerám na medailu Janka Kráľa, vyžaruje z nej jeho búrlivá povaha. Naopak, z medaile, na ktorej zobrazil J. B. Hroboňa, sála pokoj a pokora. Mojím snom je pripraviť samostatnú výstavu a katalóg medailí, plakiet, drobných plastík a tabulí Alfonza Gromu. Pri Dome Matice slovenskej chcem založiť numizmaticko-filatelisticky klub a usporiadavať rôzne výstavy, napríklad osobnosti Liptova na známkach.
Hrávate ochotnícke divadlo. Koľko postáv ste už stvárnili?
- Čo sa týka divadla, bola to náhoda. Mal som alternovať postavu Belopotockého. Všetko to spáchal Peťo Vrlík. Nakoniec mi to prischlo ako rola a divadlo mi to prirástlo k srdcu, že som už nervózny ak jeden týždeň nemáme nejaký nácvik. Naposledy sme hrali na Ľubeľa fest hru Ako Vrbičania o Maticu prišli. Tak som sa žil do úlohy, že som chlapom v krčme rozlial pálenku, keď som tresol päsťou do stola. A s prísažným sme sa tak chytili pod krk, že mi na dolománe odpadli dva gombíky a odrazu sme sa našli na zemi, čo tiež nebolo v scenári. Aj autor hry bol prekvapený, ako sme to živo zahrali.
Stvárnil som päť postáv - G.F. Belopotockého, M. M. Hodžu, zemana Lubyho, Dr. Mihálika a kráľa Žigmunda. Pripravujeme hru Ivana Stodolu House Banking, kde by som mal stvárnil policajta v New Yorku. Divadlo je zvláštny, ale krásny pocit akéhosi úniku zo súčasnosti a cesta minulosťou.
