Ľubomír Šida z Liptovských Sliačov črpáky nielen vyrezáva, ale aj údi a natiera kožou zo slaninky. Preto pekne voňajú a človek má chuť do nich zahryznúť.
LIPTOVSKÉ SLIAČE. Vyrezáva ich už štyridsať rokov a vystavoval a predával ich aj na Bačovských dňoch v Malatinej. Urobil ich už stovky. Biele, hnedé aj čierne. Sú z javora a farba závisí od toho, ako dlho sú v údiarni. Niektoré mesiac, iné aj pol roka. Čím dlhšie sa údia, tým sú tmavšie. Nemastí ich iba kôrou zo slaniny, ale aj včelím voskom. Merajú od desať do dvanásť centimetrov. „To je norma na salašoch. Aký je vysoký, taký by mal byť široký," vysvetlil Ľ. Šida. Ale urobil veľký, asi desaťlitrový.
Zo školy utekal na salaš
Prvé, čo Ľubomír Šida z dreva vyrezal, nebol však črpák, ale svietnik na sviecu, ktorý vystrúhal z klátika od ohniska ako dvanásťročný. Pri ohnisku a na salaši sa cítil lepšie ako v škole a často tam utekal aj bez súhlasu rodičov. Učiteľka sa ich neraz pýtala, prečo Ľubo nebol v škole. Kým jeho spolužiaci sedeli v školských laviciach, on sedel na salaši na pníku a vyrezával zo samorastov a koreňov liesky pastierske palice. Obdivoval prácu bačov a po skončení základnej školy každé leto odišiel na salaš za valacha.
V zime pracoval v bavlnárskych závodoch, kde ako skladník vážil farby. „Črpáky som najskôr zbieral od bačov, pri ktorých som bol valachom. Mal som ich zo desať, ale potom mi ich nechceli dávať, že nech si urobím sám. Tak som skúsil a robím ich už štyridsať rokov. Mojimi prvými učiteľmi boli starí bačovia Jacko a Frič," povedal Ľ. Šida, ktorý nerobí len črpáky, ale aj pastierske kapse, opasky, spony, biče a krpce. Keď začal chodiť na jarmoky a potreboval kroj, ušil si súkenné nohavice, vyrobil aj opasok, iba košeľu mu ušila krstná mať. Páčili sa mu pastierske kapse Blcháčovcov z Jakubovian, naučil sa robiť aj tie a vyrezáva tiež drevené formy na oštiepky.
Hospodársku krízu nepociťuje
Najobľúbenejší motív Ľ. Šida vraj nemá, robí, čo ho napadne a čo sa mu práve chce. Na uchá črpákov vyrezáva ovečky aj veveričky, kamzíkov aj valachov. Najskôr si ich však nakreslí. V posledných rokoch vyrezáva do črpákov aj Kriváň, Tatry a rôzne obce.
Na nedostatok roboty sa nesťažuje. Tvrdí, že hospodársku krízu necíti a má toľko roboty, že ho z nej až bolia ruky. Doma chová asi 150 papagájov - andulky, korely, agapornis a alexandre.
Keďže Ľubomír Šida od detstva chodil na salaše a pochodil ich vraj asi všetky od Štrby až po Martin, spýtali sme sa ho, aký je rozdiel medzi salašmi jeho detstva a súčasnými. „Jóóój, veľký. Teraz niekedy rozmýšľam, či tam vôbec ísť. To už nie je ako bývalo. Gelety nerezovie, samá technika, to už ani nevyzerá ako salaš, ale ako fabrika. Kedysi si valasi varili sami, drevo rúbali, robili syr, žinčicu, všetko. Teraz im niekde obedy vozia, a už len doja. Mlieko dajú do mliekarne, predtým na salašoch skoro všetko spracovali. Keď robili syr, žinčica bola pre valachov, teraz sa nemajú čoho napiť. Keď prídete na salaš, ponúknu vás pivom."
Kedysi mali bačovia fujary, dnes majú mobily, niekde aj televízory a na niektorých salašoch vraj aj internet. Niektorí pesimisti tvrdia, že ovečky budú čoskoro na diaľkové ovládanie a žinčicu si budeme kupovať v supermarketoch v prášku. Ale optimisti hovoria, že až také zlé to nebude.
