Traja väzenskí duchovní hovorili o svojich skúsenostiach s prácou v slovenských väzniciach. Z trojice služobne najstarším bol pri stole Rastislav Mišura. Milan Graus má domovský ústav vo väznici v Sučanoch, ale pôsobí i v Ružomberku. Do rozhovoru sa zapojil aj ich nadriadený, biskup Jan Hradil.
LIPTOVSKÁ OSADA. Rastislav Mišura dvanásť rokov chodieval po väzenských útvaroch ako duchovný. V súčasnosti je farárom Cirkvi československej husitskej v Liptovskej Osade a dekanom pre väzenskú činnosť. Raz do mesiaca slúži bohoslužby v ružomberskom väzení.
Najťažšia služba, podľa neho, bola hneď po nežnej revolúcii. „Vtedy bolo vo väzniciach veľmi veľa príslušníkov, ktorí mali postkomunistický syndróm - nenávideli farárov. Dávali nám jednoznačne najavo - čo vy vlastne vo väzniciach chcete?" rozhovoril sa Rastislav a zaspomínal: „Nesmeli sme ostávať pri väzňoch sami. Vždy musel byť pri nás aj príslušník väzenskej stráže. V ten kritický deň bolo v miestnosti asi sto odsúdených, z toho dvadsať na omši a ostatní prišli provokovať. Príslušníka však nebolo.
Schyľovalo sa k veľkej bitke. Signalizoval som cez bezpečnostné zariadenia, prosím vás, príďte sem. Nikto nechodil. Nechali ma s rozvášnenými väzňami skoro trištvrte hodinu samého. Bolo to veľmi napäté. Keďže odsúdení väzni boli z rôznych skupín, vyvolali medzi sebou konflikt. Neskôr som sa dozvedel, že príslušníka vyhodili, pretože vyjadril nenávisť voči službám pre odsúdených. Dodnes si na túto situáciu pamätám ako na veľmi vyhrotenú."
Ak nedonesieš bibliu, zabijem ťa
Má Rastislav Mišura aj pekné spomienky na odsúdených? Pravdaže. V jednej z väzníc vraj chodieval za ním odsúdený vždy, keď prichádzal na bohoslužbu so slovami: „Ak mi nedonesieš ilustrovanú bibliu, zabijem ťa." Samozrejme, chcel ho vyprovokovať, ale kňaz mu podal ruku a povedal - raz si nájdeme k sebe cestu. Vtedy ilustrovaná biblia bola veľmi drahá, ale R. Mišura mal dve. Dám mu ju - povedal si, ale nie zo strachu. Skôr s myšlienkou, že možno biblia človeku raz pomôže.
„Dal som mu ju. On začal najprv chodiť na bohoslužby. Potom požiadal o krst, sviatostný život a po nejakom čase ma zastavil dozorca so slovami: „Odsúdený, ktorému ste darovali bibliu, na obede sa pred všetkými väzňami aj dozorcami, ktorí sa mu posmievali, že chodí na bohoslužby, postavil a povedal: „Chlapi, v živote som urobil veľmi veľa zla a viem, že za to pykám, ale na druhej strane viem, že mi Boh odpustil. Ak vy budete chcieť, takisto vám Pánboh odpustí." A príslušník dodal: „Viete, ja nie som veriaci, ale to bolo svedectvo, ktoré aj mnou zatriaslo," dopovedal Rastislav Mišura.
Niektorí väzni berú bohoslužby vo väznici ako spôsob kontaktu so svojimi známymi. Žijú totiž na rôznych poschodiach a niekedy bohoslužba bola o stretnutiach navzájom.
V čom je iná služba vo väznici ako bohoslužba v kostole? „Je možno normálne, že svet vonku, za bránami väznice, sa pozerá na odsúdených ako na tých zlých," zamyslel sa Rastislav Mišura. „Ľudia vonku si myslia, že oni sú tí dobrí. Kedysi som ráno mával služby pre väznicu, potom pre ľudí vonku. Vždy som do kostola prišiel s tým - pozdravujú vás bratia z väznice. Odrazu som videl, ako sa vzťahy začali meniť. Ľudia vonku začali robiť zbierky - doniesli mi pre väzňov koláče aj jablká so slovami - pozdravte odsúdených, pozdravte svojich veriacich vo väzení. Vznikla vzájomná prepojenosť medzi ľuďmi na slobode a za múrmi väznice."
Svoju prácu bral ako misiu
Milan Graus bol v osemdesiatych rokoch v Liptovskej Osade prvým farárom Cirkvi československej husitskej. Na službu v Liptovskej Osade spomína: „Prácu v liptovskej farnosti som bral ako misijnú prácu, lebo práve tu som začínal. V dedine bolo viac veriacich, väčšinou starších ľudí. Na bohoslužby prichádzalo jedenásť, dvanásť a robili sme ich v dome v jednej miestnosti, pretože kostolík bol v tom čase zaprataný neporiadkom."
Na ľudí v Liptovskej Osade si dodnes spomína ako na milých ľudí. Býval na fare, veľa s nimi komunikoval a vychádzali navzájom dobre. Potom začal chodiť po slovenských väzniciach ako väzenský farár.. „Každý ústav má vlastné špecifiká a vyžaduje iný prístup. Je rozdiel pracovať tam, kde sú mladiství a môžeme pracovať v skupinách, alebo inde, kde sa prispôsobujeme organizácie väznice a pracujeme viac jednotlivo," rozhovoril sa Milan Graus. „Ružomberok je špecifický tým, že vo väzení sú obžalovaní, teda ešte nie sú odsúdení. Ľudia sa často striedajú a pastoračná služba sa vo väznici vykonáva na požiadanie obžalovaného."
Akí ľudia si Milana Grausa žiadajú? „Na túto otázku sa nedá povedať jednoducho. Možno - každý, kto má potrebu. Buď požiadajú o sviatosť pokánia, alebo niekedy sa potrebujú len vyrozprávať. Potrebujú vypovedať svoje problémy a sú si vedomí toho, že ich ja nesmiem a nemôžem sklamať. Povedia mi kompletne všetko. Odhalia zákutia svojho života, odhalia mi i to, o čom nikto nevie. Našou úlohou je vplývať na nich tak, aby zanechali trestnú činnosť a aby zmenili nielen svoj morálny život, ale aby si vybudovali aj vzťah k spoločnosti."
Má M. Graus spätnú väzbu od svojich ovečiek? Jednoznačné - určite. Podľa čoho to vie? „Väzni väčšinou požiadajú o vstup do cirkvi a po odchode z väzenia pastorizácia pokračuje tým, že sú odovzdaní ďalšiemu duchovnému, ktorý sa o nich môže ďalej starať alebo sa sami zapoja do farského života. Nestratia sa v živote."
Uvedomujú si odsúdení svoju vinu? „Zatiaľ mi ani jeden nepovedal, že je nespravodlivo odsúdený," rýchlo zareagoval Milan Graus. „Na bohoslužbách aj pri prosbách si priznávajú svoju vinu. Dôležité totiž je, aby si uvedomili, že urobili niečo zlé a prosili Boha o odpustenie. Dokážu nahlas povedať, že sú vinní - hlavne na biblických hodinách. Starší odhaľujú svoje svedomie pred mladšími, hovoria o svojich obráteniach, a tak tieto sedenia majú terapeutický účinok. Ja pracujem aj s príslušníkmi zboru, aj civilnými zamestnancami, aj s väzňami."
Na záver slová biskupa
Podľa slov biskupa Jana Hradila, Cirkev československá husitská len asi pred deviatimi rokmi uzavrela zmluvu so štátom, podľa ktorej do silových zložiek - vojsko, polícia, väznice - nastúpili aj husitskí farári. „Práca vo väzniciach sa rozbiehala veľmi dobre, lebo potreba v nich je jasná," zdôvodnil Jan Hradil. „Vo väzniciach totiž vzniká veľký tlak aj na dozorcov, zbor väzenskej a justičnej stráže. Títo ľudia majú problém v tom, že sú síce zamestnaní, ale sú vo väzení rovnako ako väzni, čo vyvoláva obrovský psychický tlak.
Okrem toho každý z väzňov im vysvetľuje, že je nevinný, lebo každý z nich je nevinný, keď hovorí z neviny. A prostredie väznice je hrubé, veľmi hrubé podľa správania sa konkrétnych ľudí. Je tu nebezpečenstvo, že zamestnanci si na to zvyknú. A oni sa nemajú kde, obrazne povedané, vyplakať. Teda kaplán nie je vo väzení len pre väzňov, ale komunikuje aj s dozorcami, má vojenskú uniformu. Prostredie väznice je neskutočne ťažké, ale ide o to, aby naša služba mala ľudskú platformu bez akéhokoľvek fanatizmu, bez obviňovaniu väzňov."
