Svatava Prečová nechce byť pochovaná do hrobu ani spopolnená v krematóriu. Po smrti chce svoje telo venovať anatomickému alebo patologickému ústavu. „Medici potrebujú pitvať, vidieť, kde sú aké vlákna, dotknúť sa ich, aby z nich boli dobrí lekári, " povedala Svatava Prečová.
LIPTOVSKÝ PETER. Svatava Prečová sa celý život venovala zdravotníctvu. „Môj nebohý muž bol lekár, začínal aj obe naše deti sú lekári. Začínala som v olomouckej nemocnici, dlhé roky som učila v strednej zdravotníckej škole v Ružomberku a chcem slúžiť aj po smrti. Veď čo je telo? Len prach. Pochovajú ho do zeme alebo spália v krematóriu. Čítala som, že astrálne telo, duša človeka, sa bojí ohňa. Aj ja sa bojím ohňa. Každého, kto zomrie, nepitvajú, preto som napísala prehlásenie. Stávali sa prípady, že ,mŕtvi´ ožili. Poznám jedného pána, ktorý sa zobudil v márnici," začala svoje rozprávanie Svatava Prečová. Smrti sa nebojí, pretože je veriaca a raz sa jej už dotkla. „Keď som mala dvanásť rokov, topila som sa. Vtedy som zažila niečo krásne. Počula som nádhernú hudbu, vítalo ma svetlo... Potom ma vytiahli a oživili. Vracať sa do svojho tela už nebolo príjemné. Verím, že po smrti ma čaká nesmierna krása a pán Ježiš tam hore..."
Nebojí sa chodiť večer okolo cintorína
Spôsob, akým Svatava Prečová rozprávala, jej účes, noblesa aj háčkovaná ružová štóla vyvolávali dojem, akoby pochádzala zo šľachtickej rodiny. Keď sme sa jej spýtali, či nevyrastala v kaštieli alebo na zámku, usmiala sa. „Pochádzam z Moravy od Olomouca. Môj otec bol učiteľ a neskôr riaditeľ školy v Krčmani. Popravili ho v roku 1942 počas „heydrichiády," S mamou aj mladšou sestrou nás potom zo školy vyhnali, všetko nám zobrali a nechali nám iba jeden kabát. Bola som vďačná, keď mi niekto podaroval starú sukňu. Bývali sme u starej mamy a boli sme radi, že máme aspoň strechu nad hlavou. Robili sme na poli, sadili zemiaky, koľkokrát som aj plakala, ako ma chrbát bolel. Tri roky, odkedy otca popravili, sme nedostávali ani halier. Ešte keď otec žil, začala som ako jedenásťročná chodiť na gymnázium do Olomouca. O pol piatej som odchádzala z domu a dve hodiny som kráčala cez dedinu, cez polia aj cez les na železničnú stanicu, v každom počasí a sama. Doteraz vstávam o pol piatej, ale večer o ôsmej už musím ísť spať. Polovica gymnázia bola vtedy česká, polovica nemecká. Ale počas protektorátu Nemci zabrali celé gymnázium a nás dali do iných škôl. Vyučovanie sme mali raz doobeda, raz poobede. Podľa toho som prišla domov o pol piatej alebo o pol jedenástej večer. Chodila som po tme, ale nebála som sa. Niekto má problém prejsť večer okolo cintorína, ja nie. Ľudia sa vtedy báli jeden o druhého, takže sa zbytočne nevraždili."
Tónometer jej pomohol nájsť sádrovač
„V Olomouci zriadili počas vojny jednoročnú školu pre ženské povolania. Išla som tam, inak by som musela ísť v 14. rokoch na práce do Nemecka. Naučila som sa v nej šiť a variť," pokračuje Svatava Prečová. Potom si urobila ešte dvojročnú obchodnú školu, ale priznáva, že ju to vôbec nebavilo. „Išla som k sestričkám františkánkam v Olomouci a začala som chodiť na dvojročnú zdravotnícku školu. Štvorročné vtedy neexistovali. Prvý rok bola teória a druhý prax. Ale ja som išla najskôr na prax, aby som si zarobila a nezaťažovala už mamu. Obdivovala som ju, že sa o mňa a sestru dokázala postarať. Ovdovela, keď mala 33 rokov a už sa nikdy nevydala. Dostala som byt, stravu, vreckové päťsto korún a slúžila som na oddeleniach v nemocnici. Začiatky boli ťažké, lebo predtým som v nemocnici v živote nebola a nič som o tej práci nevedela. Na prvej vizite ma pán profesor Rapant poslal po tonometer, čiže tlakomer. Nevedela som, čo to je, tak som bežala do sadrovne za sadrovačom, aby mi poradil. Keď som tonometer doniesla, bola som spotená ako myš a ešte mi vynadali, kde som bola tak dlho, či som ho vyrábala. Mali sme aj nočné služby. Sestrička mi povedala, aby som ju nebudila. Vo veľkej sále bolo asi dvadsať postelí a jeden pacient ma požiadal, či by som mu nedoniesla misu. Utekala som do kúpeľne, zobrala misu a keď som s ňou prišla, chlapi sa smiali. Nevedela som prečo. Bodaj by nie, keď som v rukách držala ,lavór´. Ale postupne som sa všetko naučila. Veľmi mi pomohla sestra Marieta, ktoré ma naučila pichať injekcie, infúzie a všetko potrebné. Na teórii som potom excelovala."
Osudová mucha tse-tse a prvá trvalá
Neskôr sa Svatava Prečová stala vrchnou sestrou na neurológii, vydala sa a porodila dve deti. S budúcim manželom sa zoznámila, keď mala sedemnásť. Zaspomínala na svoje prvé rande. „Prisadol si ku mne v kine,premietalo sa dvakrát do týždňa, aj keď bola vojna. Pamätám si, že bol film o muche tse-tse. Po kine ma išiel odprevadiť a povedal, že v sobotu ma bude čakať pod našim oknom. Chcela som byť pekná, tak som si išla dať urobiť trvalú. Mala som vtedy dlhé vlasy. Ale keď som si ich na druhý deň po trvalej umyla, polámali sa mi a mala som ich na ,sirku´. Na prvé rande som prišla ako kura, ale neodradilo ho to. Chodili sme spolu päť rokov a potom sme sa vzali. Svadbu sme mali chudučkú, lebo po vojne ničoho nebolo. Sestra s mamou mi ušili z posteľnej bielizne krásnu nočnú košeľu a ráno po svadbe sme išli na sánkach do môjho privátu v Olomouci. Manžel vyštudoval medicínu a keď odpromoval, prijali ho na Hradisko do vojenskej nemocnice. Postavili ju ešte za Márie Terézie. Boli tam drevené schody, po ktorých údajne chodila na koni..."
Učarovali im tatranské hory
Zaujímalo nás, ako sa Prečovci ocitli v Liptove. „Manžela preložili za totality do ružomberskej vojenskej nemocnice. Ale prečo, to sme sa dozvedeli až po rozdelení republiky. Jeden starý lekárnik nám prezradil, že istý politruk vyňuchal, že manžel bol z bigotnej katolíckej rodiny. Za totality to bol problém, tak ho odlifrovali do Hlinkovho Ružomberka, kde sa po čase stal primárom na neurológii. V Ružomberku sme prežili krásne roky. Ja som najskôr pracovala na hematógii, ale prišlo nariadenie, že manželia nemôžu robiť v jednom podniku. Tak som išla učiť na ružomberskú strednú zdravotnícku školu. Urobila som si maturitu zo slovenčiny a diaľkovo som študovala pedagogiku a odborné predmety v Prahe. Manžel zomrel ako 57-ročný a po jeho smrti ktosi vymyslel, že nemôžu byť dve zdravotnícke školy v okrese. Tak som učila v Dolnom Kubíne, ale to už som bola na dôchodku... S manželom sme boli veľkí turisti, často sme chodili aj s deťmi do Tatier. Moje deti, hoci žijú v Čechách, si hory veľmi obľúbili a cítia sa viac Slováci ako Česi. Aj vnuci tu maturovali. Dcéra pracovala na poliklinike v Liptovskom Hrádku, dostala byt v Liptovskom Petre, v ktorom bývam doteraz. Keď človek po niečom veľmi túži, splní sa mu to, aj keď neskôr."
Ministerské vyznamenanie a chvála trabantu
Za prácu v zdravotníctve udelil minister Svatave Prečovej štátne vyznamenie. Sama by sa tým asi nepochválila, ale všimli sme si ho na stene. V zdravotníctve pracovala dlhé roky ešte aj na dôchodku. Pomáhala synovi, lekárovi v Třebušíne na Litoměřicku, viesť zdravotné stredisko. „Bola som pol roka tam, pol roka v Petre. V zdravotnom stredisku som mala služby 24 hodín denne, aj som tam spávala. Ani som nezamykala, hocikedy mohol prísť, kto potreboval pomoc. Stalo sa, že v noci prišli chlapi, ktorí sa pobili v krčme. Zafixovala som im zlomeniny, ošetrila odreniny a rozbité nosy, zapísala do chorobopisov. Potom všetci ošetrení a zmierení odišli domov. Chodila som aj za pacientami do okolitých dedín, robila odbery. Jazdila som na Felícii, predtým som dlho mala Trabanta. Bola som na ňom s vnukmi aj pri Čiernom mori. Mal taký úžasný kufor, že sme tam aj varili na plynovom variči. Predala som ho, keď sa rozdelila republika, lebo som sa bála, že mi ho strana zelených zakáže. Olej sa v ňom totiž miešal s benzínom, dosť to smrdelo a znečisťovalo ovzdušie. Ale bolo to dobré auto."
