Ako dvanásťročný už pracoval. Pomáhal pri štrku, aj skaly z bane vynášal. Za prácou išiel každý deň pešo zo Svätého Kríža do Demänovskej Doliny.
SVATÝ KRÍŽ. Na otázku prečo, odpovie najstarší obyvateľ Svätého Kríža, deväťdesiatsedemročný Ondrej Feketík, že taká bola doba.
Narodeniny oslavoval tento mesiac v kruhu svojej rodiny, zablahoželať prišiel aj starosta Dušan Matejka, nechýbali susedia a známi. Nevesta Alena Feketíková po očku sledovala svojho svokra, to mu podala napiť, to dostal do ruky koláčik. Takmer storočný starček načieral do svojich spomienok. Vraj si dobre pamätá to, čo prežil dávno, blízke udalosti sa mu však v mysli strácajú.
Najradšej spomína na dve ženy svojho života
Spomienky mu utekajú najmä za dvoma najbližšími ženami jeho života. Mamkou a manželkou. Rozplače sa. Mamku mu zabili, keď sa z mesta vracala s nákupom domov. Ondrej mal sedemnásť. Nechala deväť detí, on bol najmladší zo siedmich chlapcov.
Žena, s ktorou prežil šesťdesiatosem rokov, mu zomrela pred dvoma rokmi. Po jej smrti sa rodina bála, že stratia aj jeho. Pre smútok za starou, ako svoju ženu Ondrej Feketík volával. Vraj sa o všetko delili, z jednej mištičky jedávali, v jednej posteli spávali.
„Keď sme sa zosobášili, opýtal som sa jej - koľko máš peňazí?" Ona vystrela oproti Ondrejovi, svojmu ženíchovi, ruky a vraví - toto sú moje peniaze. A ty máš koľko, vrátila mu otázku. „Tiež som jej ukázal svoje ruky. Tak sme štyri ruky dali dovedna a chytili sme sa dom stavať," zaspomínal O. Feketík. „Narobili sme sa. Či bola noc, či deň, robili sme. Kde sa najtvrdšie robilo, tam som utekal, aby som dáku korunu vyrobil."
Ondrej Feketík mal so ženou štvoro detí, traja umreli. V súčasnosti žije s rodinou svojho syna Vlada, má dvoje vnúčat a dvoje pravnúčat.
Päťdesiat rokov žije na jednom oku
„Večer pred ženinou smrťou sme sedeli na otománe a stará mi vravela, že ju bolí v boku. Vraj jej teplo robí dobre," vrátil sa v spomienkach k manželke. „Poslal som ju spať, ale zostal som jej nahrievať šatky a vymieňal som jej ich. No zaspal som. Ráno ma prekvapilo, že ju nepočujem z kuchyne búchať. Vždy vstávala predo mnou, aby mi nahotuvala fruštik. To bolo jej, kým som spal."Žena však tichučko zaspala navždy v posteli vedľa svojho muža.
Starček svoj smútok za ženou ako-tak prekonal, no každý deň sa modlí, aby už mohol odísť za ňou. „Joj, ťažký život som žil," a dodá, že v roku 1945 oslepol. Chlapom pri ceste, kde už robil ako cestár, zrazu zakričal - veď ja nevidím. Lekári diagnostikovali šedý zákal. V nemocnici v Martine sa liečil tri mesiace. „Vyše päťdesiat rokov na jednom oku," potvrdil starček krutú pravdu.
Neostalo iba pri zlom zraku. Kôň ho už ako dospelého kopol do tváre, preboril mu chrup. Mal dvadsaťštyri štichov a dlho jedával len cez trubičku. „Bože, veľa som toho prežil," zaleskli sa slzy v Ondrejových očiach.
Kosu odložil len pred dvoma rokmi
„Teraz už misím mať dajakú opateru, robiť mi zakázali, tak posedávam," odpovedal O. Feketík na otázku, ako sa mu žije teraz. Nevesta alebo gazdiná, ako ju starček nazval, doplnila, že takmer celý deň podriemkava, ťažko sa mu chodí.
„Do deväťdesiatpäťky však kosil," prezradí Alena Feketíková. „Keď starý otec buchol na dvore vedrami, vedeli sme, ktorá bije. Všetci sme museli ísť robiť. On nakosil, museli sme ho počúvať. Posledné roky sme sa však s ním už vadili, keď sme ho videli s kosou. Teraz ráno vstáva a večer líha s tým, že prosí Boha, aby ho už vzal k sebe."
Vraj ho všetko necháva: nohy, oči, ruky, kde sa ho kto dotkne, všetko ho bolí. Aj jedenie. „Nemôže hocičo zjesť, ale najradšej má kyslú polievku a halušky," zakončila nevesta.
