LIPTOVSKÝ JÁN. Aj obec so svojím okolím a príťažlivou prírodou ovplyvnili životné postoje budúceho režiséra. Cesta k filmu nebola jednoduchá.
K originálnym otázkam patrí aj táto: Ako ste začínali?
- Rozhodnutie nakrúcať filmy má viac etáp. Možno tá prvá bola v diaprojektore, ktorý sme od niekoho dostali a mama nám púšťala rozprávky, čítala pritom príbehy. Potom sestra odišla do Poľska a doniesla fantastický časopis o filme, ktorý som jej ukradol a iba sám som v ňom listoval. Obzeral Marylyn Monroe, úžasné tváre ľudí, ktoré som na ulici nevidel. Potom ma oslovil geniálny Pasoliniho film Oidipus kráľ. Skoro som sa z neho pomiatol. Neskôr, v kasárňach ako záklaďák som dostal do ruky fotoaparát a zbadal ten „druhý svet" za objektívom. Nedalo sa inak. Z kasární som išiel rovno na Kolibu.
Kde sú najkrajšie miesta Balcovho detstva?
- Balcovo detstvo je v úžasnej, bujnej prírode, na lúke, v lese, krovinách s prebleskujúcimi lúčmi slnka, v orosených dubákoch vykúkajúcich z machu. V trblietavých pstruhoch, čo sa trepotali na udici. V prežiarených stonkách žihľavy, ktorej kvitnúce kvety strieľali v tichu obláčky peľu. Vnímal som to všetko, ale o filme som vtedy nemal ani tušenia.
Akých ľudí ste na Kolibe stretli? Aká tam vládla atmosféra?
- Príchod na Kolibu bol pre mňa nezabudnuteľný. Stretal som známe tváre, ktoré som videl iba v kine či televízii. Bol som vo veľkých ateliéroch plných svetiel. Videl som režírovať Štefana Uhera, pozeral som sa, ako pracuje s ľuďmi, ako ich dostáva do varu, ako vtláča svoje predstavy do výrazu hercovej tváre. Bolo to pre mňa úžasné, vidieť to všetko naživo.
Na čo radi a na čo neradi spomínate? Na čo ste hrdý a naopak, niečo vás mrzí doteraz? Bol čas tvrdej normalizácie.
- Na čo som hrdý? Ja, chlapec z dediny, o pár rokov a v tom istom ateliéri, do ktorého som pred pár rokmi prvýkrát vstúpil, som s hercami i nehercami „vystrájal" to isté čo som vtedy videl - tentoraz však ako režisér. Mrzí ma iba to, že som sa poriadne nenaučil cudzí jazyk, kto vie, kde by som už bol teraz. A normalizáciu? Nuž, tú som veľmi nevnímal. Pre mňa bol silným zážitkom objaviť život Koliby. Nevedel som, aká atmosféra tam bola predtým, nemal som čo porovnávať. Súvislosti mi dochádzali až potom, keď som lepšie začal chápať priestor filmu v kontexte s politickou situáciou.
VLADO BALCO
V roku 1968 ukončil Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Liptovskom Hrádku. Do roku 1977 získaval prvé profesionálne skúsenosti z kinematografie v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe. Bol technikom scény, asistentom kamery apod. V roku 1982 ukončil štúdium na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU), odbor dokumentárneho filmu. Po jej ukončení bol do roku 1989 na Kolibe režisérom hraných celovečerných a dokumentárnych filmov. Potom sa vrátil na VŠMU ako pedagóg na Katedre dokumentárneho filmu. V roku 2004 absolvoval habilitačné konanie a je docentom na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v odbore Dokumentárna tvorba. Je vedúcim katedry a zároveň aj členom akademického senátu.
K samostatnému filmovaniu vás pripravil život. Chceli ste študovať na pražskej Filmovej akadémii múzických umení.
- Praha bola v tom čase pre mňa dosť ďaleko. Vtedy sa o štúdium na škole viac bojovalo. Podmienkou bola aj prax pri výrobe filmu. Do školy sa dostali hlavne tí, čo to naozaj chceli, alebo tí protekční, z ktorých nakoniec nezostalo nič. Iba zbytočne obsadili miesto a po škole sa po nich zľahla zem. Dnes nie je veľmi ani kde praxovať. Ale takmer všetci študenti už majú kamery. Ich názor i životnú filozofiu je orientovaný v komerčnom priestore. Malé percento z nich sú filmármi telom i dušou. Mnohí chodia na „kšefty" už počas štúdia. Ale trestom pre nich je to, že sa privčas rozmieňajú na drobné a nakoniec im na celý život zostanú len tie „kšefty", alebo inak povedané „chlebovky". Skutoční filmári si počas štúdia stihnú vyprofilovať svoj tvorivý názor a upozorniť na seba svojím filmom. Mnohí dokonca získajú ocenenie na medzinárodných festivaloch, čo je dosť dôležitý krok pre ich ďalší vývoj.
Veľa mladých sa chce stať profesionálnymi filmármi. Teraz vy učíte a hodnotíte svojich žiakov. O čom to teraz je?
- Je to o priateľstve. Študenti sú mojimi partnermi, a tak sa aj k sebe chováme. Známky sú pre mňa nepodstatné, to je len pre administratívu, školský zákon, paragrafy. Ja každému hovorím: „Dám vám samé jednotky, až do konca štúdia! No, na filmovom festivale nikto od vás nebude pýtať index, môj diplom doteraz nikto odo mňa nepýtal. Vašou vizitkou sú vaše filmy, aj tie školské. Tu sa začína vaša filmografia a tá vás sprevádza do konca života". Je dôležité, aby sa ukázali už v školských filmoch, kde majú pre tvorbu a nápady ideálne podmienky. Keď na seba neupozornia tam, ťažko sa budú presadzovať potom. Naše stretnutia a debaty nie sú len v škole, to najdôležitejšie sa deje pri osobných konzultáciách, aj v kaviarni, niekedy pri pive.
Úroveň umeleckého školstva zrejme súvisí aj s budúcnosťou filmovej tvorby u nás.
- Sme kompaktnou súčasťou tejto krajiny. Smerujeme tam, kde smeruje všetko. Bol by zázrak, keby sa to netýkalo aj filmu. Ale svet je otvorený. Môžete nakrúcať v ktorejkoľvek krajine akýkoľvek film, ak to dokážete. Existujú aj zahraničné fondy, ale je to zložitá cesta. Aj pre súkromné produkčné spoločnosti. Každý môže požiadať o finančnú podporu zo zahraničia. Treba si však preštudovať podmienky. Šikovní študenti si vedia vybaviť aj peniaze, ako jedna jedna z mojich študentiek, ktorá sa teraz vrátila z Thajska. Nakrútila tam film o thajských ženách. Dokončuje ho. Ešte som ho nevidel, uvidíme, ako si počínala.
Popri pedagogickej práci sa pravidelne púšťate na neistú cestu tvorivej práce. Chce sa vám ešte vkročiť do „zúrivého života", riskovať aj neúspech?
- Tvorivá cesta je vždy neistá. Okrem toho si nemôžem dovoliť žiť z pedagogickej práce, kde zarobím sotva na byt a telefón. Učenie je skôr poslanie ako povolanie. Ja ešte stále túžim nakrútiť ten „svoj" film a budem sa o to stále pokúšať. „Zúrivý" život mi vyhovuje, vnáša mi do žíl adrenalín, túžim nakrútiť ten „najbesnejší" film, aký dokážem. Teraz mi v tom nebudú brániť ani komunisti, ani nikto.
Vaša filmografia je pozoruhodná. Od prvého hraného filmu Uhol pohľadu, až po zatiaľ posledný Dážď padá na naše duše. Boli aj také filmy z potreby, donútenia, ovplyvnené okolnosťami?
- Nedal som sa k ničomu prinútiť. To pri tvorbe nie je možné, pokiaľ sa človek cíti skutočným, slobodným tvorcom. Dá sa urobiť zlé rozhodnutie a neodhadnúť tému. Najhoršie, čo za totality bolo možné podstúpiť, bolo, že ti vyškrtali scenár počas nakrúcania. Už si rozbehnutý, výrobné náklady bežia, bolo nakrúteného veľa materiálu. Za jazdy zmenili smer tvojej cesty a ocitol si sa na inej koľaji. Človek však dúfal, že to ešte ukeruje, no, často zbytočne. A potom ti to dajú pocítiť. Do všetkých filmov som vstúpil so slobodným rozhodnutím a robil som ich najlepšie, ako som vedel. Ale na filme je vzrušujúce aj to dobrodružstvo.
V roku 1980 vás preslávili Tri tony šťastia. Získali ste s ním Hlavnú cenu na Internationale Kurzfilmtage Oberhausen. Pôvodne ste boli navrhnutý na Grand prix - Veľkú cenu festivalu. Nakoniec ste dostali „iba" Hlavnú cenu.
- Človek musí mať v živote aj šťastie, musí mať svojich dobrých anjelov, ktorí nás sprevádzajú po celý život. Len sa im nesmieš spreneveriť. Potom pomáhajú aj v ťažkých chvíľach. Možno, aj keď sklameš, milujú ťa po celý život. Má to súvis aj s mojimi filmami, s celým životom. Keď niečo robíš úprimne, s hlbokým nasadením a láskou, to sa v živote nestráca. To pretrvá. Edgar Gayce to vyslovil takto: „Čo si zaseješ, to si zožneš."
Pripomína to slovenské porekadlo o tom, ako si ustelieš, tak budeš spať. Ale vráťme sa na záver k slovenského filmu. Čo treba spraviť, aby sa zobudil? Písať dobré námety a scenáre? Lebo „výrobcov" by sa našlo.
- Slovenský film je prebudený. Už to nie je štátny podnik, ale množstvo individuálnych spoločností. Presne tak, problémom je dobrý scenár. Vtrhol sem komerčný film a všetko pregumoval. Aj majitelia kín majú radšej svetové kasové trháky. Ak sa presadí slovenský film, ide skôr o výnimku. Hľadáme si svoju tvár a nachádzame ju. Dobre, že našu vlastnú. Napríklad, film Pokoj v duši. Náš absolvent Marko Škop získal v Karlových Varoch Krištáľový glóbus za dokumentárny film.
Z čoho ste mali, ale aj máte najväčšiu radosť?
- Najväčšiu radosť mám z predstavy, že sa mi to raz podarí.
OCENENIA Z MEDZINÁRODNÝCH FESTIVALOV
* MFF Oberhausen: Hlavná cena a cena FICC - Tri tony šťastia
* MFF Huesca: Veľká cena - Môžeš
* FMF Trutnov: Zlaté slnko - Homo imunis
* MFF Montreal: Cena za najlepšie stvárnený proces umeleckej tvorby - Opera session
* MFF Varna: Zvláštna cena poroty - Prvá pomoc
* MFF ZLATÁ PRAHA: Čestné uznanie - Opera session
* MFF Blagoyevgrad: Zvláštna cena poroty - Bola raz jedna opera, seriál.
* MFF 2002 Kinotavrik, Soči: Najlepší film - Dážď padá na naše duše
