ZÁVAŽNÁ PORUBA. Pri našom stretnutí rozprávala uvážene, premyslene. Presnými slovami uviedla recept na dlhovekosť: pracovať, striedmo sa živiť, venovať sa rodine a zaujímať sa aj o veci verejné. Nežiť pre seba, ale aj pre druhých. Keď mala šesť rokov, otec narukoval a bojoval na talianskom fronte. Keď dovŕšila deväť rokov, vznikla prvá Československá republika. Prežila roky hospodárskej krízy, nezamestnanosti, vysťahovalectva.
Prežila päť režimov, pamätá si aj mená prezidentov
V roku 1931 sa vydávala ako dvadsaťdvaročná. Dobre si spomína, že ich sobášil farár Ivan Čajka v artikulárnom chráme v Paludzi. V manželstve vychovali dve deti, syna Janka a dcéru Hanku, vydatú za Vladimíra Mlynčeka. Prežila päť režimov a dobre si pamätá mená všetkých prezidentov.
„Rada by som si ešte pochodila po záhrade, po priedomí, ale o barlách sa pohybuje ťažko. Žijem si veľmi spokojne a teším sa vzácnemu daru života. Mám veľmi dobrú starostlivosť, obsluhuje ma dcéra Hanka so zaťom a všetci vnukovia. Okrem zdravia mi nechybuje celkom nič. Veď viete, ako je to: aj keď mám dobrý koreň, proti veku nieto lieku."
Dobre vidí a rada si prečíta aj noviny
Život sa s ňou nemaznal. Ťažko pracovala na Štátnom majetku v Dechtároch v živočíšnej výrobe, v Bavlnárskych závodoch v Ružomberku, roky opatrovala starých ľudí a upratovala priestory civilnej obrany.
Svoju prácu vždy vykonávala precízne, rada mala dochvíľnosť a aj dnes rešpektuje zaužívaný režim dňa. Ráno vstáva o pol ôsmej, poumývať, poobliekať, učesať, raňajky, potom chvíľa odpočinku.
Po úspešnej operácii dobre vidí na obidve oči, rada číta a sleduje televízne vysielanie. Priznala ale, že jedno si prečíta aj tri razy, aby dobre porozumela, o čom sa píše. Pravidelne číta aj MY Liptovské noviny a v nich má obľúbenú rubriku venovanú jubilantom.
Vytiahla spevník napísaný vlastnou rukou
Keď sa vybudovala priehrada Liptovská Mara, sa ako posledná rodina sťahovali z rodných Sokolčov. Najskôr k dcére do Poruby, neskôr do bytovky v Liptovskom Mikuláši, potom ku synovi a teraz už dlhšiu dobu opäť žije v Závažnej Porube v starostlivosti dcéry, zaťa a vnukov.
Pripomenula, že veľa vecí zo svojej mladosti si lepšie pamätá, ako to, čo bolo včera. Porozprávala, ako ju v slovenskej škole po maďarsky učili rátať, čítať, rozprávať a spomenula aj to, ako kočíkovala farára Jána Jágerského, lebo bývali v susedstve s jeho rodičmi.
Vedenie Závažnej Poruby nezabudlo na ňu pri vzácnom sviatku. Starosta Pavol Baráni patril k prvým gratulantom a Ženská spevácka skupina Závažnej Poruby venovala jubilantke niekoľko piesní.
Vari najväčšie prekvapenie pripravila storočná jubilantka gratulantom z obce, keď vytiahla spevníček svojich obľúbených piesní napísaný vlastnou rukou. V sprievode harmoniky J. Vadovického si zaspievala známe, ale takmer zabudnuté piesne, napríklad Šípová ružička sama kvitne v poli a mnoho ďalších. Potvrdila, že Sokolčania boli vždy vynikajúci muzikanti, speváci a pieseň si nosia v srdci.
„Čo bolo, bolo, ale už nebude. Človeku je najlepšie, keď môže robiť. Ja som veru robila do osemdesiatky, aj na rebrík vyšla, keď sa umývali obloky. Zdravie je dar, treba si ho vážiť a šanovať," poznamenala, keď nás vyprevádzala.
