RUŽOMBEROK. Voda bola teplá a čistá ako krištáľ a sveta tam bolo neúrekom. Deti šantili vo vode a naháňali sa po pažiti medzi starými vŕbami. Letnú idylu popoludní narušili výstrely, ktoré bolo počuť z mesta. Spočiatku im málokto venoval pozornosť, no neskôr sa rozniesla správa, že Ružomberok obsadili partizáni. Priestranstvo na Kňažke sa vyprázdnilo.
Ja i manžel sme sa rýchlo obliekli a v neistote, čo nás čaká, sme sa pobrali domov. Mesto bolo tiché, ľudoprázdne. Sem-tam sa ozval výstrel, ale inak bol pokoj. Zrazu sa pred nami zjavil civil s puškou cez rameno a žiadal doklady. Manžel mu vysvetlil, že sme sa boli kúpať a doklady sme so sebou nevzali. Uveril nám a odporučil nám čo najkratšiu cestu domov - cez uličku popri Liptovskom múzeu.
Tak si uchováva v spomienkach začiatky Povstania pani z Ružomberka. Samozrejme, že tí, ktorí sa priamo podieľali na ozbrojenom odpore proti fašistickému jarmu, mali úplne iné starosti.
Pohotovosť, údajne proti partizánom
Veliteľ vojenskej posádky v Ružomberku major Miloš Vesel dostal 25. augusta 1944 rozkaz pripraviť sa na povstanie.
Ozbrojený odpor proti Nemcom mal však vypuknúť až na základe ďalšieho rozkazu podpísného podplukovníkom Jánom Golianom s heslom: Započať vysťahovanie. Ten sa však z neznámych príčin do rúk ružomberského veliteľa nikdy nedostal. Podľa prípravného rozkazu nariadil Miloš Vesel 26. augusta od 18. hodiny zostrenú pohotovosť, ktorá bola pred verejnosťou maskovaná ako pohotovosť proti partizánom. Ešte v tú noc vtrhli bez vedomia veliteľa nadporučík Jozef Kadúc a rotmajster Ľudovít Hruboň do väznice bývalého krajského súdu a oslobodili politických väzňov spolu so sovietskymi zajatcami.
Pretože túžobne očakávaný rozkaz stále neprichádzal, musel Vesel zachraňovať situáciu a vyzval svojich dvoch dôstojníkov, aby s oslobodenými väzňami okamžite opustili kasárne, vzali so sebou zbrane a prešli do L. Lúžnej k tamojšej partizánskej skupine. Už na druhý deň ráno prišlo do mesta 80 príslušníkov Gestapa a 70 členov SS.
Nemohli viac čakať, situácia bola vyostrená
Situácia sa vyostrila a po dohovore veliteľa posádky s partizánmi prišla v to horúce nedeľné popoludnie do kasární partizánka skupina s nadporučíkom Belovom. Vesel ihneď vyslal na ochranu Ružomberka zo západu dve roty pod vedením kapitána Daniela Gondu a jednu delostreleckú batériu 100 milimetrovú húfnicu kapitána Jána Víga. V meste partizáni a vojaci zlikvidovali 47 príslušníkov SS a ostatných spolu so 67 gestapákmi zaistili v posádkovej väznici.
Ani susedia v Mikuláši a Kubíne nestáli bokom
Už deň predtým, 28. augusta, v popoludňajších hodinách vyrazila z ružomberských kasární bojová jednotka na piatich nákladných autách do Liptovského Mikuláša a pod velením rotmajstra Hruboňa sa zaslúžila o to, že do povstania sa zapojilo aj centrum horného Liptova.
V noci na žiadosť ilegálnych pracovníkov protifašistického odboja v D. Kubíne uháňali dve autá s vojakmi na Oravu. Podarilo sa im odstrániť veliteľa kubínskej posádky podplukovníka Albrechta, ktorý sympatizoval s Nemcami, a rozšírila tak postalecké územia.
Veselovci - poprední povstaleckí dôstojníci
Zapojenie sa ružomberskej posádky do ozbrojeného vystúpenia proti okupantom bolo významnou udalosťou augustových dní pred šesťdesiatimi piatimi. Potvrdzujú to spomienky jej veliteľa Miloša Vesela a jeho brata Milana, majora na divíznej oblasti v Trenčíne:
Miloš Vesel: „Dvadsiateho ôsmeho augusta mi približne o 16. hodine telefonoval minister vnútra Alexander Mach a pýtal sa ma na moje dôstojnícke slovo, či som pánom situácie v meste. Odpovedal som kladne, pretože som mal situáciu skutočne pevne v rukách. Vybadal som však, že mi už nedôveruje. Hneď na to som sa vybral do Ľubochne, aby som sa presvedčil, ako našej jednotky vybudovali obranné postavenie. Popri tom som ešte požiadal kapitána Orlického, aby okamžite varoval mojich dvoch bratov v Trenčíne. Mal som totiž obavu, že ich pre udalosti v Ružomberku zaistia."
Milan Vesel: „V ten deň som o 17. hodine dostal telegram: Príď ihneď, o hodinu môže byť neskoro! Napriek bratovej výzve som sa rozhodol, že noc ešte prečkám, v Trenčíne.
Na druhý deň som odcestoval autom spolu s podplukovníkom Milošom Markom a bratom Mirkom (tiež významný povstalecký dôstojník - pozn. autora) do Banskej Bystrice. Zastavili sme sa v Zemianskych Kostoľanoch a vypočuli sme si rozhlasový prejav ministra obrany generála Ferdinanda Čatloša, v ktorom vyzýval posádky slovenskej armády, aby Nemcom, ktorí im idú pomáhať, nekládli odpor.
Veliteľstvo pozemného vojska v Banskej Bystrici bolo ešte v rukách plukovníkov Kanáka a Zverína. Zaistili sme ich, aby nemohli urobiť opatrenie podľa Čatlošovej výzvy.
Potom sme odcestovali na Donovaly, kde sme spolu s Vavrom Šrobárom skoncipovali výzvu k vojsku a obyvateľom na pomoc povstaniu. Tá bola 30. augusta odvysielaná Slobodným slovenským vysielačom v Banskej Bystrici."
