MAGURKA. Kazan pripomína chodca na krátke trate, dokonca má jednu labku krivú po zlomenine, čo je pamiatka na chvíle, keď sa „hral" s kamzíkmi a tie ho zahnali a spadol zo skaly. Náhodný turista ho našiel na chodníku vysileného, doráňaného a priniesol dole. Na Magurku.
Majiteľom Kaza je najstarší z obyvateľov osady Henrich Halama. Na psa nedá dopustiť. Iba Henrichova manželka ironicky utrúsi: „Každý pes, aj tento tvoj, sa podobá na svojho pána."
Voľačo pravdy asi na tom bude. Život starého baníka patrí k čítankovým príbehom na zimné večery. Svoje si odskákala aj Olijanka, ako volá svoju manželku. Veď, ktorý baník by neriskoval a nebol aj dobrodruhom? Všetko vzal čas. Teraz je už na dôchodku. V dome vždy chovajú psíka. Aj kohúta Jula, ktorý má taký silný hlas, že blízko neho pomaly nepočujete vlastného slova.
Zatúlaný jazvečík sa dostal až do rodiny ministra
Jazvečík Kazan je pod Latiborskou hoľou už legendou. Ak natrafí na milých turistov, priam v zlomku sekundy sa k nim pridá a sprevádza ich, napríklad, až na hrebeň nízkotatranského masívu.
Aj nedávno. Turisti prešli cez Ďurkovú po hrebeni až na Chopok. Kazan s nimi. Išiel až dolu. Čo s ním. Nakoniec ho nechali ukňučaného v Jasnej. Ešteže sa pritrafili iní, čo psa vzali domov do Banskej Bystrice. A tak sa Kazan dostal až do rodiny ministra Ľubomíra Vážneho. Až o niekoľko dní sa správa dostala k Halamovcom. Tak boli po neho. Ani teraz nevedno, či je doma, alebo inde. Taký je život psa dobrodruha.
Býva tam aj synovec Vlada Clementisa
Povyše Halamovcov býva rodina Jozefa Moravčíka, bývalého správcu detskej ozdravovne v Železnom. Ešte obchodníčka Margita Elizová, ktorá otvára v lete, na dve hodiny popoludní magazín Viedenka. A v zime iba dvakrát do týždňa. Viac obyvateľov s trvalým bydliskom na Magurke nenájdete.
K najstarším verným „bratislavským Magurčanom" osady, ktorá je súčasťou Partizánskej Ľupče, patrí synovec známeho politika Vlada Clemetisa, bývalého ministra zahraničných vecí, osemdesiatročný Igor Clementis s manželkou.
V závale v bani na stenu napísal dátum
Ráno, v pekný slnečný deň je „hlavná ulica" osady, ktorú na niekoľkých miestach lemujú vysoké takmer štyristoročné lipy a jasene, zaliata slnečnými lúčmi. Ešte v 19. storočí budili baníkov s rodinami, žijúcich v dreveniciach už pred štvrtou ráno. V roku 1888 tam pracovalo 250 baníkov. Dnes je všetko iné. Pamiatky na banícku drinu aj chodníky k štôlniam zostali. Ale nefára už nikto. Život tam plynie skoro ako na riviére.
Neponáhľa sa ani Heno Halama, ktorý ešte okolo desiatej vylihuje v posteli. Všade vládne pokojná atmosféra. Henrich tam žije od narodenia: „Hoci som sa narodil v apríli, odmala mám vôňu čučoriedia v nose."
V masívoch Latiborskej, Zámostskej a Ďurkovej holi v nadmorskej výške 1 600 až 2 400 metrov pozná všetky štôlne. Medzi Dierkovou a Viedenkou je najväčšia Mária, nasleduje Striebornica. V hlavnom magurskom poli sú štôlne Russeger, Kilián, Adolf a František. Na Kapustisku Pillersdorf a Leopold, v Georgii sú štôlne s podložnými žilami, na Močidle Ritterstein, Ján a Alois.
„Rusi tam chceli ťažiť urán. V Kiliánke som kedysi v päťdesiatych rokoch počas geologického prieskumu v závale na stenu karbidkou napísal dátum. V štôlniach zostali niekde aj banícke podvaly, ale väčšina z nich je už zavalená a v zlom technickom stave. Nikomu neodporúčam, aby tam chodil. Je to nebezpečné."
Aby ich mali pod kontrolou, odpočúvali ich
Z pôvodnej Magurky zostalo iba niekoľko objektov. Bývalý Banícky dom pod Bašovňou, z ktorého je teraz chata Magurka, bol ubytovňou pre dochádzajúcich, nazývaný šalanda. Vedľa stojí „vládna budova" pre hutmana: „Posledný z nich sa volal Prucklechner," vraví majiteľ objektu Igor Clementis.
„My sme sa sem nasťahovali v roku 1975, ale s mojou som sem chodil už niekoľko rokov predtým. Je to už viac ako štyridsať rokov. Magurka mi veľmi pomohla. Potom, čo uja Vlada popravili, mala celá rodina veľké problémy. Z vysokej ma v päťdesiatom treťom vyhodili, šiel som do výroby. Ale netrvalo to dlho, lebo, ako aj iných „postihnu- tých", chceli ma mať pod dohľadom.
Najviac odpočúvacích zariadení v Bratislave bolo v Carltone. Takže sme sa všetci, vdovy po popravených funkcionároch, synovci a iní, stretli v hoteli v rôznych pozíciách. Nakoniec nebol zo mňa iba právnik, ale aj inžinier. Od roku 1976 som bol až do penzie energetikom. Bol som pri výstavbe Marskej hydrocentrály, teda v blízkosti Magurky. Časť roka žijeme tu. Za ten čas sa už osada zmenila. Na cintorín som odprevadil dvadsaťpäť tunajších," pokračuje v rozprávaní Igor Clementis.
Osada sa prebúdza k životu, panuje tam stavebný ruch
Pred „magazínom" je sedenie, ktoré v lete pravidelne okolo štvrtej popoludní obsadí I. Clementis s H. Halamom: „Gitka im predá pivo a oni preberú, čo priniesol deň alebo týždeň. Po šiestich rokoch je chata znova otvorená, tak zavítajú podvečer i sem na čapáka," začína hovoriť nový chatár Pavol Farkaš. Človek sa nestačí čudovať, čo je za krátky čas v Knihe prianí a sťažností: „Tisíckrát díky. Budeme sa tešiť naschledanou v zimě. Káča a Vít" alebo „Došli sme sem z Chopku. Partia z Jablonce nad Nisou." alebo: „Takú chatu som ešte nevidela. Klobúk dole pred vašou prácou, Kyseľovci s priateľmi."
Pred šiestimi rokmi to vyzeralo zle, nielen s chatou, ale aj s Magurkou. Turistov to doslova šokovalo. Vraveli: „Tu zdochol pes."
„Chatárčim prvú sezónu. Vyše roka som tam s chlapmi drel. Na začiatku sa to tu na chatu už ani nepodobalo. Aj nás s partiou, s ktorou sme sem chodili na výlety, to štvalo. Nový majiteľ je človek, ktorému záleží na kvalite služieb. Ten náš cestovný ruch to potrebuje. Mikuláša mám plné zuby. Tu v horách vidím svoju budúcnosť. Uvidíme, ako sa bude dariť. Potom, čo v júni otvorili vynovenú chatu, sa akoby čarovným prútikom všetko zmenilo k lepšiemu. Teraz tam od rána panuje čulý stavebný ruch.
Cesta je v dezolátnom stave, ani asfaltová nie je
Starosta Partizánskej Ľupče Ľubomír Frič tvrdí, že ho teší, keď vidí, ako sa osada prebúdza k životu. Je tam už osemnásť nových objektov. Na hornom konci prerobili objekty bývalého detského tábora na súkromné chaty: „Podľa územného plánu predali asi päťdesiat stavebných pozemkov. Vlastníci stavajú rekreačné domy, lenže samospráva obce sa musí postarať o výstavbu prístupových ciest a dokončiť elektrifikáciu. Čaká nás rekonštrukcia vodojemov, ktoré sú v dezolátnom stave. Musíme sa tiež zamyslieť nad kanalizáciou a čistiarňou odpadových vôd. To sa nedá urobiť za krátky čas. Limitujú nás finančné možnosti obce a úspešnosť pri získavaní finančných prostriedkov z fondov Európskej únie. Pripravujeme projekt zviditeľnenia starej baníckej Magurky. Vybudujeme náučné chodníky s ukážkou ryžovania zlata, sprístupníme časť štôlní."
Ľ. Frič si ťažká na to, že šestnásťkilometrový úsek cesty Slovenskej správy ciest do Partizánskej Ľupče je v dezolátnom stave. Je to náhradná dopravná spojnica medzi Liptovom a Pohroním a vozovke chýba štandardný asfaltový koberec. Nevedno prečo pred rokmi vyasfaltovali cestu iba z Liptovskej Lúžnej po Železné.
Ani na Magurke nie je povrch komunikácie vyasfaltovaný. Keď prudký vietor rozkýva vysokánske stromiská, cítia to aj v blízkych domoch: „Korunu jaseňa sme obrezali až takto. A to mám dom nový murovaný," poznamenáva H. Halama. A prečo názov obchodu Viedenka? „Z hôr tečú potoky Ďurková a Viedenka a tie sa vlievajú do Magurčianky a tá do Ľupčianky. Voľakedy tam bola u Kordošov krčma, kde predávali poživeň. Ešte si pamätám na špiritus, ktorý podľa želania baníkov riedili vodou a miešali lieskovicou." H. Halama vraví, že všetko je iné. Namiesto krčmy je pekne upravená a starosvetsky „vymódená" chata. Ale tak, ako pred rokmi, aj teraz ohlasujú dotieravé osy dlhú suchú jeseň i poriadne tuhú zimu. Treba sa tam prísť o tom presvedčiť.
