Zlato, striebro, železo aj meď sa v dávnej minulosti ťažili v dnešnej Vyšnej a Nižnej Boci a ich okolí. Prvá zmienka o zlate pochádza z roku 1285, v roku 1558 padol dokonca rekord. Šesťdesiat kilogramov zlata zrejme spôsobilo, že Boca bola odrazu Zlatá.
VYŠNÁ BOCA. Banská činnosť minulých dôb v okolí oboch Bocí zanechala značné stopy dodnes. K najzreteľnejším dokladom niekdajšieho rozsahu na Bociach je okolo sto štôlní, vyše stopäťdesiat háld a veľké množstvo prepadlísk, kutacích rýh a jám, ako aj starých ciest
Projekt postavila na špecifikách svojej obce
„Okolie lemuje doslova spleť cestičiek," potvrdila starostka Vyšnej Boce Ľubica Trégerová a keďže ako pravá Bocianka je hrdá na minulosť svojich predkov, podala projekt na zviditeľnenie banskej histórie obce pod názvom Zlatá Bocká cesta. „Na základe výzvy Žilinského samosprávneho kraja som sa rozhodla postaviť projekt na historických danostiach nášho územia," doplnila starostka. „Máme obrovský prírodný a historický potenciál, ktorý môže byť podporou pre ďalší rozvoj turizmu a cestovného ruchu." Projekt bol financovaný z obecnej pokladne sumou vyše tisíc deväťsto eur formou finančného a nefinančného vkladu.
Zlatá Bocká cesta bude súčasťou Európskej
Projekt Zlatá Bocká cesta je pripravený a už čiastočne realizovaný tak, aby bol súčasťou Slovenskej banskej cesty, ktorý zas nadväzuje na Európsku banskú cestu. „V dedine a jej okolí sme vytipovali miesta, ktoré chceme zviditeľniť a ktoré hovoria o bohatej banskej činnosti v minulosti. Ich zviditeľnenie je určite prínosom pre celý región," informovala starostka.
Krajina okolo riečky Bocianka, najmä jeho horná časť, je doslova posiata perličkami banskej histórie, a tak jej najhornejšia časť bola v roku 1978 zahrnutá do areálu NAPANT-u.
Vytipovali si šesť miest, ktoré hovoria o histórii
Zatiaľ Zlatá Bocká cesta zahŕňa šesť miest v obci a jej najtesnejšom okolí. Jedným z nich je Vyšnobocký medokýš, žriedlo minerálnej železitej vody, pri ktorom každá skala má farbu hrdze.
„Práve voda a kamene okolo sú znakom, že vyteká z podzemia, kde sa tiahli alebo ešte aj sú žily železa. Všetky naše studničky sú zvláštne tým, že vytekajú z bývalých štôlní a sú poznačené nerastom, ktorý sa v nich ťažil," prezradila starostka.
Návštevníkov víta plno naložený banský vozík
Súčasťou projektu je aj vstup do Vyšnej Boce. Návštevníkov tam víta plne naložený banský vozík a jednoznačne našepkáva, kam obec patrí.
V rámci projektu však obec v spolupráci s odborníkmi riešila aj vstupy do niekdajších banských štôlní. „Našli sme prístupné miesta, ale zatiaľ nie sú bezpečné, a tak sú obnažené len otvory banských štôlní. Momentálne sa do nich nedá vstupovať, lebo stále hrozí zosu v. Ale opravili sme bývalú banskú kováčňu a upriamili sa na banské studničky. Múzeum Banícky dom v strede dediny dopĺňa celý projekt."
Problémom pre banskú cestu je aj ťažba dreva
Banský chodník vo Vyšnej Boci je síce označený a má aj informačné tabule, ktoré treba rozmiestniť po Zlatej Bockej ceste, ale zatiaľ návštevníkov o histórii baníctva informujú len dve v blízkosti obecného úradu. Problémom je totiž ťažba dreva. Podľa slov miestnych obyvateľov všetci ňou trpia.
Drevom plno naložené autá sa ťažko predierajú po úzkych cestách v dedine. Tu udrú nákladom do domu, tam do plota či maštale. „Pretože by informačné tabule autá s nákladom mohli poškodiť, počkáme, kým sa neukončí ťažba dreva," vysvetlila Ľ. Trégerová.
„Okrem toho robíme kanalizáciu aj rekonštrukciu vodovodnej siete, a tak by sme tabule museli premiestňovať."
Moderná dedina v súlade s prírodou a históriou
Starostka pochádza z Vyšnej Boce, história a súčasnosť dediny sú jej srdcovou záležitosťou: „Veľmi mi záleží na tom, aby sme dedinu dostali na úroveň modernej doby, ale zároveň rozvoj musí ísť v súlade s danosťami prírody a históriou. My ju máme jedinečnú, stále nám má čo povedať."
V jej rodičovskom dome v pivnici sa nachádza otvor do banskej štôlne. Rodina určitú časť vyčistila a je zrejmé, že v otvore je silné prúdenie, ktoré, podľa starostky, signalizuje vstup do bane Salvátor. „Naša pivnica bola v tesnej blízkosti bane, a tak predpokladáme, že sa otvorom buď fáralo, alebo vyvážalo."
Ujko Paľko pozná miesta, kde boli vchody do štôlní
Domček ako dlaň a v ňom jeden z najstarších obyvateľov Vyšnej Boce Pavol Polóni. Alebo ujko Paľko pre všetkých, ktorí ho poznajú. Má osemdesiatštyri rokov, od troch ostal bez rodiny. Vždy sa však našli dobrí ľudia, ktorí ho prichýlili.
Bockú dolinu pozná Pavol Polóni veľmi dobre. Má ju schodenú krížom-krážom a pamätá časy, keď sa ťažilo v baniach, aj časy, keď bane zatvorili. Hlavný inžinier mu vtedy povedal: „Paľko, bane necháme pre mladých." A jemu vraj hneď trklo - pre ktorých? Viac sa veru nepracovalo v baniach, ale ujo Paľko si presne pamätá, kde do ktorej sa nachádzal vchod a kde ich teraz, keď sú zasypané, hľadať. Bodaj by nie, keď počas banskej prevádzky mal na starosti, takpovediac banícky servis. Pripravoval strelivo, mal na starosti dva kompresory, jednu pumpu a jednu kovárňu.
Čo je to kováreň? „Dielňa, kde sa banské vrtáky ostrili," usmial sa P. Polóni a doplnil: „Robil som prípravné práce a keď sa do hĺbky ťažilo, do bane vše voda prišla a musel som ju vyťahať. Elektrika v baniach vtedy nebola, len pri karbitkách sme robili."
Počas rozprávania sa ujko Paľko občas pozrel na starostku s otázkou - pamätáš? Až potom si uvedomil, že je pri stole najstarší a nikto si jeho zážitky nemôže pamätať.
On si však dobre pamätá na hlavného inžiniera. Bol to Čech Jan Rus a vždy sa u neho ráno hlásil, keď išiel na odstreľ do bane alebo, keď sa neťažilo, chodieval s ním na kutačky (prieskum) do doliny. „Baníci za mňa boli všetko Bocani: ujčok od Peša, ujčok od Láneho, Lajoš Korbíni, čo mal Martu, ujo Strosák, starostkin starý otec, bolo nás desať alebo dvanásť," povedal a doplnil: „Ja som robil v Helene, kde boli za Povstania pokrytí naši ľudia, potom na Kliesňovej, kde sú dve bane a teraz jedna halňa."
Halňa vznikla z hlušiny, ktorú vyvážali z baní a podľa rozprávania v dedine sa vraj na halniach darilo rastlinám. Napríklad, aj červeným smrekom, ktoré vyrástli obrovské na halni na parkovisku. Na halniach sa mnohí, dnes dospelí, Bocania ako deti hrávali.
Hoci Pavol Polóni mal v baniach na starosti strelivo, nemal rád odstrely. Vraj ich neznášal, pretože to bola sila, keď nálože vystrelili. „Ládovali sme do desiatich, dvanástich dier dynamit, natiahli cindry - šnúry na zapaľovanie a „...ja som radšej odišiel ďalej."
V bockých baniach, podľa slov ujka Paľka, bola postavená normálne „štreka" a po nej chodievali balvágre. Boli to vozíčky na vyklopenia. Baníci začínali robiť ráno o šiestej a robili osem a viac hodín. Čo vyťažili, na koňoch dolu od Bockého sedla serpentínami zvážali na tavenie. Po zatvorení
baní štôlne ľudia začali zavážať odpadom, niektoré vchody do štôlní zavalila zem. „Dnes vidno len tri vchody do baní: Helena, pri Dzúri a Pavrovská."
Pavol Polóni si rád spomína aj na studničky, ktoré vytekali a niektoré dodnes vytekajú zo štôlní. Vraj majú poriadne studenú vodu a mnohé z nich silne zafarbenú po železe. „U Hanza mali pumpu vo dvore a ťahali z nej vodu. Bola však taká kyslá, že sa v nej nedalo variť," prezradil ujko ďalšiu zaujímavosť bockej vody.
