Objímal ju Miro Jaroš, posedela si s „misskami" Karin Majtánovou a Ivicou Slávikovou, vystavovala obraz motýľa, do ďalšej súťaže pripravila anjela, doma v zásuvke schováva možno budúcu knihu. Kto? Mirka Juríková z Pribyliny.
PRIBYLINA. Narodila sa pred dvadsiatimi rokmi s Downovým syndrómom. Neostalo len pri jednom postihnutí. Ako Mirka rástla, pribaľovali sa ďalšie choroby. Celiakia, osteoporóza, alopecia, porucha štítnej žľazy. Nešťastie? Dar z nebies?
„Som šťastná, že ju máme, hoci sme celý chod domácnosti podriadili Mirke a takmer úplne sme sa prispôsobili jej potrebám," usmiala sa mamka Hanka. Od Mirkinho narodenia Hanka nepracuje, stará sa o dcéru. Obaja rodičia dievča vychovávajú k samostatnosti. Podporujú aj jej výtvarné i literárne nadanie. Mirkine maľby očarili návštevníkov nejednej výstavy. Tak sa stalo i koncom minulého roka na II. Medzinárodnom festivale umeleckých prejavov ľudí s mentálnym postihnutím v Bratislave na výstave pod názvom Urobme si radosť. Mirka vystavovala modrého maľovaného motýľa, jej „spoludownovka" z Východnej Zuzana Nahálková tkaného motýľa. Akoby sa dve Liptáčky dohovorili.
Mirka s mamkou Hankou sa pokladajú už za nočné cestovateľky
Mirka študuje v Praktickej škole v Liptovskom Mikuláši. Každé ráno cestujú autobusom s mamkou Hankou z Pribyliny do okresného mesta. Hanka sa vracia na niekoľko málo hodín domov a potom znovu autom po Mirku do školy. „Podľa mňa by Mirka cestu zvládla aj sama, ale bojím sa ju pustiť samú," vysvetlila mamina. „Deti s Downovým syndrómom sú príliš dôverčivé a ja neverím ľuďom. Zažila som s Mirkou situáciu, ktorá potvrdila, že Mirka potrebuje moju ochranu."
Hanka dcéru nerada zverujú iným ľuďom. Neľutuje čas, ktorý Mirke dáva. Dievčina jej ho v objatiach vynahradí. Aj keď nie každý deň svieti slniečko. Mirka je občas tvrdohlavá a, podľa triednej učiteľky Alenky Žiškovej, aj občas dosť sebavedomá.
Okrem cesty do a zo školy, pribylinské dievčence zažívajú aj „...nočné cestovanie a nočné rýchliky," ako poznamenala mamka. Často totiž chodievajú s dcérou na lekárske vyšetrenia do nemocníc v Bratislave i Piešťanoch. Zvyčajne v noci cestujú, cez deň absolvuje Mirka vyšetrenia, v noci sa vracajú domov. Pritom Mirka veľmi nerada vymeškáva zo školy z jediného dôvodu - nechce nič zameškať. „Spolužiak je o dve farby popredu," hnevá sa. O čo ide? V praktickej škole deti tkajú na rámčekoch. Mirka patrí k najšikovnejším a nechce, aby ju ktokoľvek predbehol. Možno aj vďaka tejto záľube ju koncom minulého kalendárneho roku ocenili na Krajskom úrade v Žiline za mimoriadne pokroky v mimoškolských aktivitách.
Moje nervy, moje nervy, moje nervy
Tkanie na rámčeku je v súčasnosti u dievčiny na prvom mieste. Jej učiteľka a vychovávateľka Jelena Šmihulová tvrdí, že Mirka má veľkú fantáziu. Rada si vymýšľa nové vzory a z každého vydareného výrobku má veľkú radosť. Ale učiteľka zaspomínala: „Keď Mirka v prvom ročníku začínala tkať, to bol stále - moje nervy, moje nervy - opakovala, ak sa jej nedarilo. Dnes som presvedčená, že rámik je u Juríkovcov od roboty poriadne zahriaty."
Učiteľka nie je ďaleko od pravdy. Mirka naozaj využíva každú chvíľu na ručné práce. Dokonca otec musel už niekoľkokrát doťahovať rámik, aby vydržal Mirkino pracovné rozbehnutie. Ona neustále špekuluje, aké vlny na koberčeky použije, kedy jej treba ísť kúpiť ľanové nite na osnovu. Poradkyňu jej robí aj stará mama, ktorá, rovnako ako učiteľka v škole, dbá, aby Mirka tkala precízne a rovno.
Dievčine sa občas nepáči, ak treba prácu vypárať, vraj aj slzičky sa objavia. Nielen Mirkine. Všetky deti s mentálnym postihom v škole v rámci svojich možností učitelia vedú k presnosti a samostatnosti. „Pre tieto deti sa osvedčuje tkanie, ktoré u nich rozvíja jemnú motoriku a aj ich stuhnuté pršteky sa pri tkaní rozhýbu," vysvetlila Janka Salajová, ktorá deti učí prípravu jedál, šitie, domáce práce a údržbu. Pokračovala: „Mirka rada tká, ale chytá sa do každej práce. Niečo jej ide lepšie, niekde ju treba viac usmerňovať."
Pre postihnuté deti je veľmi dôležitá rodina a istota v nej
Mirkinu šikovnosť potvrdila aj učiteľka Alenka Žišková: „Je jedinečná, aktívna a samostatná. Každé dieťa s mentálnym postihom je iné, nemôžem ich porovnávať. Veľa záleží od toho, ako sa im rodičia od narodenia venovali, aké je domáce prostredie i výchova. V rodine je základ správania týchto detí, od rodičov všetko závisí. K nám prichádzajú po skončení povinnej školskej dochádzky a my ich učíme, aby dokázali čo najsamostatnejšie fungovať vo vlastnej rodine, prípadne v chránených dielňach."
Podľa triednej učiteľky Mirkini rodičia robia pre svoju dcéru veľmi veľa. Oceňuje napríklad aj to, že ju dokázali naučiť rozlišovať, čo môže a čo nemôže jesť. Vzhľadom na celiakiu má Mirka obmedzené stravovacie možnosti. Skôr však, ako niečo zje, dievčina si preštuduje zloženie potraviny a ak v nej objaví niečo, čo by jej mohlo poškodiť, odmietne jesť. „Aj našou snahou je naučiť deti čo najviac žiť v reálnych podmienkach, žiť život naozaj," doplnila triedna učiteľka. „Niektorí rodičia svoje postihnuté dieťa chránia pred určitými činnosťami, a potom takmer neveria, že ich ratolesť krája na hodine nožom alebo samostatne niečo v škole zariadi. My sa však snažíme, aby vždy postupovali aspoň o krôčik vyššie, aby šli do ďalšieho levelu a nestáli na jednom mieste."
Urobme si radosť - medzinárodná súťaž
Spoločnosť Downovho syndrómu na Slovensku vlani oslavovala svoje pätnáste narodeniny. Pri tejto príležitosti spolu s Vysokou školou múzických umení, Katedrou Liečebnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a časopisom pre davnikov Slnečnica zorganizovali oslavy v rámci medzinárodnej výtvarnej, literárnej i pohybovej súťaže Urobme si radosť. Samozrejme, aj s tortou a za účasti známych osobností.
Moderátorskej úlohy sa ujali dve slovenské „missky" Karin Majtánová z roku 1993 a Ivica Sláviková z roku 2005, spievali superstaristi Samo Tomeček a Miro Jaroš, v porote hodnotil aj spisovateľ Ľubomír Feldek. „V Bratislave sme sa stretli rodičia deti s Downovým syndrómom a ich priatelia. Takéto chvíle sú vhodné na výmenu skúseností a sú takým pookriatím," zhodnotila mamka Hanka. „Naša Mirka aj Zuzka z Východnej mali zo svojich vystavených prác v Dome kultúry v Ružinove veľkú radosť."
Hoci má v súčasnosti Mirka „tkacie" obdobie, z „anjelikovskej" mánie spred roka jej ostali maľby. Aj v škole všetky pani učiteľky majú od Mirky podobných anjelov. Vraj aby ich chránili.
Deti s downovým syndrómom sú plné lásky
„Deti s downovým syndrómom sú plné lásky, majú veľké srdiečka," znežnela učiteľka Alenka Žišková, ktorá počas svojej praxe mala v triedach štyroch davnikov. „Mirka je však tajomná. Nepotrebuje pre svoje vyjadrenia citov divákov. Potichu príde, niečo pošepká, daruje a tvári sa, akoby sa nič nedialo." Dar z nebies na krídlach anjela.
