Majetok, čo si za roky práce pre ŠtB, KGB, CIA a Vatikán nazhromaždil, by nebol problém. Ale Stano vlastní aj veľa informácií, ktoré sa stanú problémom, ak by sa dostali do nesprávnych rúk.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Kto je Stano Baran? Hlavný hrdina špionážno-erotického románu Európan, ktorého autorom je rodák z Liptovského Mikuláša Rudolf Brziak. Vyštudoval vysokú dopravnú školu v Žiline, krátko v nej aj učil. Šesť rokov pracoval v Švajčiarsku, predtým žil dvanásť rokov v Švédsku. Testoval napríklad železnicu na moste, ktorý spája Švédsko s Dánskom a rozprával sa aj so švédskym kráľom. My sme sa s Rudolfom Brziakom porozprávali počas jeho krátkeho pobytu v Liptovskom Mikuláši.
Román Európan je vaša spisovateľská prvotina?
- Je to druhá kniha, ktorú som napísal, ale prvá, ktorá vyšla. Prvú som napísal, keď som bol v roku 1983 na vojenskej prezenčnej službe v Ostrave. Nazval som ju Špagáti, čo bola prezývka absolventov vysokých škôl na vojne. Nemohol som vtedy s ňou vyjsť na svetlo sveta, lebo bol hlboký socializmus a skončil by som v base. Ale niektoré časti z nej som použil v románe Európan.
Stano Baran je päťdesiatnik. Vy ste vlani tiež oslávili päťdesiate narodeniny. Čo máte ešte s hlavnou postavou spoločné?
- Niečo s ním spoločné mám, ale nie je to autobiografický román. Použil som niektoré vlastné zážitky a skúsenosti, niečo z rozprávania kamarátov a známych. V románe som opísal reálne politické udalosti, ktoré sa stali, ale sú modifikované. Napríklad atentát na švédskeho premiéra Olafa Palmeho. Doteraz ho neobjasnili, ale ja v románe opisujem svoju hypotézu, kto ho zavraždil a prečo.
Boli ste v čase atentátu na Olafa Palmeho vo Švédsku?
- Nie. Zavraždili ho v roku 1986 a ja som prišiel až v roku 1989. Ale veľa som o tom čítal, sledoval som vyšetrovanie. Píšem aj o výbuchu Dvojičiek, hoci v Amerike som nebol. Túto scénu som opísal tak, že v Zurichu sledujú výbuch určité osoby, ktoré vedia, o čo ide, kým ostatní to netušia. Z Ameriky je ešte jedna scéna o pedofilnom kňazovi. Ako podklad mi poslúžili novinové články a rozprávanie ľudí, ktorí v Amerike boli. V knihe sú aj scény z Teheránu, Manily či Jamajky. Viem, o čom píšem, lebo tam som bol. Aj v Moskve a Leningrade, kde hlavný hrdina vypil v roku 1985 v najlepšom hoteli poslednú fľašu vodky. Gorbačov totiž zaviedol prohibíciu a druhú fľašu mu už nedali.
Hrdinu svojho románu nazývate chameleónom, apoštolom prispôsobivosti. Má rád dobrodružstvo, peniaze, sex a manipuluje s ľuďmi. Ako dlho ste román písali a čo vás k tomu inšpirovalo?
- Knihu som písal v Švajčiarsku asi dva a pol roka popri zamestnaní. Má vyše tristo strán a rozdelil som ho na tri hlavné časti: Československo alebo budovanie komunizmu, Švédsko alebo vytriezvenie zo socializmu a Švajčiarsko alebo pravý kapitalizmus. Na napísanie románu ma inšpirovali dve moje obľúbené knihy: Osudy dobrého vojaka Švejka a Hlava XXII. Ich hrdinovia Švejk aj Yossarian, prežili prvú a druhú svetovú vojnu vďaka svojmu humoru a šikovnosti. Hrdina môjho románu Baran na to, aby prežil tretiu svetovú, musí zmiznúť.
Nestrašte. Tretia svetová?
- Napriek tomu, že sa v ňom píše aj o prípravách na tretiu svetovú vojnu, je v ňom dosť humoru. Sú v ňom vlastne všetky ingrediencie života. Pri písaní knihy som čerpal aj zo svojho denníka. Posledných asi dvadsať rokov si ho píšem každý deň v inom jazyku. V pondelok, najhorší deň, píšem zásadne po rusky, v utorok po nemecky, v stredu po anglicky, vo štvrtok po francúzsky, v piatok po taliansky a v sobotu po švédsky.
Kto prvý čítal vašu knihu a čo na ňu povedal?
- Prví ju čítali moji slovenskí kamaráti Jano a Andrea a švédsky spisovateľ slovenského pôvodu Ludvík Dobrík. Ten napísal aj minirecenziu, v ktorej okrem iného píše: „Čitateľ sa dozvedá veci, ktoré sa nedajú vyčítať ani medzi riadkami vševediacich masmédií. Nikomu tu nič nie je sväté..." Moja sestra dokonca povedala, že je to vulgárny román.
Rudolf Brziak pod mostom, ktorý spája Švédsko s Dánskom. Most meria 18 km, je na ňom diaľnica aj železnica, ktorú testoval. FOTO: ARCHÍV RB
